Črepiny z môjho zrkadla 2)

Črepina 2: JE MI ZIMA, MUSÍ BYŤ AJ TEBE

Situácia:
Vonku je chladnejšie ako včera. Aj podľa teplomera, aj podľa ujca z predpovede počasia. Aj podľa mňa, lebo stihnem na chvíľu vybehnúť von a presvedčiť sa, že dnes sa to bez svetra nezaobíde. Tak vezmem aj jeden pre dcéru. A ide sa obliekať. Lenže dcéra odmieta. Nie je jej zima. Ja ju presviedčam, že som vonku bola a zima skutočne je. Dcéra nesúhlasí. Sveter ju prinútim obliecť. Nezaobíde sa to bez protestov, boja, revu.

Čo tým chcem povedať:
Mám strach. Možno jej nie je zima, lebo moja dcéra je malý otužilec a zvláda väčší chlad ako ja. Je októbrovka. Lenže sa bojím. Ak nachladne – a ja už vidím tie sviečky pod nosom, to zapálené hrdlo, ten hrôzostrašný kašeľ – bude to moja vina a budem si to vyčítať. Radšej jeden rev a žiadne nachladnutie než bez revu a nachladnutie na nasledujúce dva týždne. A aj keby nenachladla, istota je guľomet…

Čo tým hovorím:
Nedôverujem tebe ani tvojmu úsudku. Mám pravdu a moje strachy ma riadia v konaní. Nepočúvam ťa (dcérku) a dokonca ti ani nedám možnosť vyskúšať, či je pre teba skutočne chladno. Ako to vidíš. Ako je tebe. Chladno, teplo? Som silnejšia a múdrejšia, treba ma počúvať. Vždy treba nájsť nejakú autoritu, ktorá bude lepšie vedieť, čo potrebuješ, čo chceš, ako ti je…

Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Už naznačená možnosť. Vypustím ju von. Nech okúsi sama. Stalo sa mi, že si svetrík vypýtala. Stalo sa mi, že som jej vysvetlila – ideme na bicykel a vonku fúka, na bicykli je zimšie, už si to raz skúsila. Tak si svetrík obliekla. Stalo sa, že si ho neobliekla a vonku si ho o pol hodinu vypýtala, tak som svetrík vytiahla z ruksaku. A stalo sa mi, že ho na rozdiel odo mňa nepotrebovala. Klop klop, našťastie, ešte ani raz nenachladla. So svetrom ani bez svetra.

_______________

(Moje meno je Žaneta. Som mamka takmer štvorročnej dcérky. Mama, prechádzajúca kompletným prerodom osobnosti. Najprv si myslela – kvôli dcérke. No zistila, že rešpektu dcérku nenaučí, pokiaľ sa nenaučí ona rešpektovať samu seba. Sama dcérka jej to neustále ukazuje a pripomína. Lenže – neviem ako vy, pre mňa je rešpekt k sebe samej jedna z najťažších vecí na svete.

Naučiť sa mať rada. Naučiť sa rešpektovať tak, aby som neobmedzovala ľudí vôkol mňa. Zamýšľali ste sa nad tým? Prišla som na to, že tá výchova mi akosi nevychádza podľa predstáv. Prečo? Svet vôkol mňa vrátane dcéry je mojím zrkadlom. Nastavuje mi zrkadlo a vraví, čo robím zle, čo dobre. Kde treba správanie vylepšiť, kde ubrať z plynu, kde naň dupnúť. A teda nie dcéru vychovávať. Ale seba. Seba napraviť. Keď sa totiž stanem tým, čím chcem byť, aby som bola spokojná, stanem sa príkladom. Vzorom. Pre dcéru. Pre manžela. Pre okolie. Pre seba. Konečne. Každý jeden článok sa teda stáva črepinou z tohto zrkadla. Chcem ho poskladať, napraviť a zalepiť. Moje rozbité zrkadlo.

Poznámka: V žiadnom prípade nechcem články titulovať ako všeobecné pravdy, správne veci alebo rady do života. Mojím cieľom je ukázať to, čo chcem naučiť seba a svoju dcéru. Sú to len subjektívne pohľady na vec a vlastné skúsenosti. Nesnažia sa byť správnymi pre každého, iba pre mňa. Každý je totiž iný, individuálny, originálny. Pre každého je správne niečo iné. Každý má iné zrkadlo… A svoj čas, kedy sa doň na seba pozrieť.)

Žaneta
Foto autorka