Alternatívna matka? Ako žiť alternatívne v súlade s okolím

21. augusta 2016 Články , Názory a skúsenosti
Alternatívna matka? Ako žiť alternatívne v súlade s okolím

Patríte aj vy k rodičom, ktorí sa snažia robiť veci „inak“?

Nadchli vás alternatívne knihy o výchove detí a už teraz, hoci je dieťa malé, sa obzeráte po netradičnej škole, ktorá by bola najviac v súlade s vašimi postojmi? Čo však na to všetko hovorí vaše okolie?

V prvom roku po narodení dieťaťa si moje kamarátky z ulice nevedeli spomenúť, akej farby mám kočík, zato moju pestrofarebnú šatku si pamätal každý. Nemám problém dojčiť dieťa do troch rokov, pediatričku navštevujem len pri preventívnych prehliadkach, moje deti vynechali niektoré „povinné“ očkovania… Ľudia by ma zrejme zaradili medzi alternatívne matky. Mne však takéto rozdelenie veľmi nevyhovuje. Pretože ako vidím extrémy na jednej strane, kde rodičia nechávajú trojmesačné bábätko, aby zaspávalo v pravidelnom čase samo v postieľke, podobný vyhranený prístup cítim aj na opačnom konci.

„Každý extrém je od diabla,“ hovorievali starí mnísi. Tak ako moderní rodičia veria v to, že výdobytky dnešnej doby im majú uľahčovať život, aj prírodné rodičovstvo založené na inštinktoch („alternatívne“) by nám malo život skvalitniť. V dnešnej dobe znovu objavujeme čaro inštinktívnej výchovy detí a hltáme knihy o prirodzenom rodičovstve. Je úžasné mať takéto možnosti. Pokiaľ sa však zásady rôznych teórií niekto snaží plniť doslova a za každých okolností, môžu mu život aj riadne skomplikovať.

Rady som hľadala v knihách, ale…

Keď sa mi narodilo dieťa, zistila som, že najťažšie bolo ustavičné rozhodovanie sa o tom, čo mám robiť. Žila som vtedy v Anglicku, kde ľudia v mojom okolí inklinovali skôr k novodobým postupom. Mali záujem navzájom sa podporovať a vymieňať si informácie. Avšak ja som sa nepotrebovala dozvedieť, ako skončiť v šiestom mesiaci s dojčením, ako naučiť malé bábätko samo spať, ani ako ho v prvom roku privykať na jasle. Keďže som mala iné názory, podporu som hľadala najmä cez internet a knihy. Bola som vďačná za takúto možnosť, ale myslím, že je to ťažšie, ako čerpať informácie od blízkych ľudí z okolia. V knihách je totiž mnoho nevypovedaného a tiež majú jednu veľkú nevýhodu – keď nastanú nečakané problémy, nemôžete im klásť otázky.

Čo ma zarazilo pri čítaní inak skvelých kníh na túto tému?

  • Knihy, ktoré sa mi dostali do rúk, neboli písané ľuďmi z prírodne žijúcich národov, ktorí vnímajú svoje inštinkty silnejšie ako my. Autori sa týmito národmi inšpirovali, ale niekedy mali len povrchné informácie. Typickým boli napríklad knihy o bezplienkovaní. Ženy v Maroku (aspoň podľa slov mojej priateľky, ktorá tam niekoľko rokov pracovala ako pôrodná asistentka) nesedia v obývačke samy s dieťaťom a nesledujú, kedy potrebuje ísť na nočník. Kde by na to popri starostlivosti o početnú rodinu a práci na poli vzali čas? Deti behajú polonahé po vonku, pretože je tam teplo, a namiesto koberca ovlažujú trávu.
  • Mnohí autori tvorili svojimi názormi výraznú menšinu (v krajine, kde žili). Okolie ich často nechápalo alebo odsudzovalo. Možno práve výsledkom toho bolo, že sa snažili svoje názory obhajovať vo veľmi pozitívnom svetle, písali jednostranne, zbierali informácie, ktoré potvrdili len ich názory, alebo písali v bojovom duchu. (Podľa príručiek o prirodzených pôrodoch sa mi zdalo najhroznejšie absolvovať prepichnutie plodovej vody alebo nástrih hrádze. Keď som zistila, že pri kontrakciách som tieto veci ani necítila, musela som sa smiať sama na sebe.)
  • Niektorí autori boli v špecifickej situácii, napríklad mali viac ako šesť detí alebo žili v širšej rodine so starými rodičmi, vďaka čomu síce získali mnoho skúseností, no zároveň ich deti vyrastali vo veľmi rozdielnych podmienkach oproti iným, zväčša malým rodinám. Deťom z takýchto rodín napríklad nemuselo chýbať množstvo podnetov a spoločnosť, hoci nechodili na žiadne záujmové krúžky alebo do školy.
  • Autori píšuci o iných kultúrach v snahe zaujať čitateľa opisovali skôr výnimočné príklady, zveličovali alebo, naopak, bagatelizovali určité veci. Po prečítaní niektorých kníh o prirodzených pôrodoch som mala pocit, že som úplne neschopná, ak dieťa zo mňa nevypadne za dve hodiny a bez bolesti. Indiánska žena predsa porodila počas výpravy v člne a o chvíľku už spokojne veslovala späť aj s novorodencom na sebe!
  • Niektoré knihy ignorovali to, že žijeme v určitom sociálnom prostredí, ktoré sa kvôli nám len tak nezmení. Pokiaľ deťom dáme úplne odlišné pravidlá, budú s tým veľmi skoro denne konfrontované vo svojom okolí. Ako mi povedal jeden vitarián, ktorý robil pri stravovaní svojich detí mnoho kompromisov: „Nechcem vychovať exota, ktorý nikam nezapadne.“

Treba dieťa stále nosiť?

Pozrime sa napríklad na nosenie dieťaťa v šatke. Ja si život s bábätkom bez nej neviem predstaviť a stále nerozumiem tomu, že sa jej väčšina ľudí tak bráni. Na druhej strane poznám ľudí, ktorých nosenie tak oslovilo, že mali priam výčitky svedomia vytiahnuť na prechádzku kočík. Ako však dieťa rástlo, boli rozčarovaní sami zo seba, keď zistili, že dlho ho nosiť nevládzu alebo ani nechcú. Je to však úplne normálne – namiesto toho, aby sme od detstva fyzicky pracovali, sedíme celé hodiny v škole a potom pri práci za počítačom, čo sa prejaví na našej úbohej fyzickej kondícii.

Hoci v  prírodnejšie žijúcich národoch ľudia kočíky nemajú vôbec, aj ich životný štýl je odlišný od nášho. Keď som sa pýtala kamaráta z Indie, ako ho nosila mama, s hrdosťou mi povedal: „Vždy takto na rukách, pri srdci.“ –  „Nemala ani šatku?“ čudovala som sa. „Čo potom robila, ak ste potrebovali ísť niekam dlhšie ako polhodinu? To je už dosť náročné.“ John sa len zasmial: „U nás nikto nechodil pešo polhodinu. My sme leniví. Žijeme veľká rodina blízko seba, netreba chodiť ďaleko. Ďalej sme išli len výnimočne, keď bol s nami otec, aby ma mal kto niesť.“

Ak by som si mala vybrať jedinú vec pre bábätko, bola by to určite šatka. Ten krásny pocit voľnosti a zároveň blízkosti, keď dieťa spokojne zaspalo na mne, zatiaľ čo ja som mohla pracovať alebo niekam ísť, bol úžasný. So šatkou sme bez ujmy prežili reflux, keď deti niekoľko týždňov vyžadovali nepretržité nosenie, cestovali sme verejnou dopravou, chodili na výlety do mesta alebo do prírody… No ak by som mala neustále vnútorný pocit, že si len ničím chrbticu, kým dieťa bude rovnako spokojné v kočíku, na čo by to bolo dobré?

Rešpektuje dieťa rodiča?

Ešte náročnejšou témou, ako je nosenie dieťaťa, je jeho výchova. „Nikdy nebudeme na dieťa nepríjemní, nebudeme naň kričať, všetko ho budeme učiť s láskou a trpezlivosťou a ono – vychovávané v takomto ideálnom vzťahu, nám našu lásku bude každý deň oplácať,“ hovoríme si nad rozkošným bábätkom, ktoré sme si práve priniesli z pôrodnice. Naša generácia rodičov je priam posadnutá tým, aby dieťa rozvíjalo všetky svoje talenty a aby sme náhodou neukrojili kúsok z jeho individuality. To by bola hotová katastrofa – veď si pamätáme na svoje detstvo, keď sme sedeli v škole s rukami za chrbtom a úspech mal ten, kto sa všetkému prispôsobil. Bibliou rodičov sa stali knihy o rešpektovaní dieťaťa.

Do určitej miery sa s nimi, samozrejme, dá súhlasiť, pokiaľ to niekto nedotiahne až do extrému a nezačne sa plne riadiť len názormi dieťaťa. Len čo sa dieťa naučí čo-to povedať (dokonca ešte predtým), neustále sa ho na všetko vypytuje, vysvetľuje, nechá ho schvaľovať všetky nápady rodiča. Lenže dieťa je to, ktoré očakáva, že rozhodovať bude dospelý. A ľahko vycíti, že má príliš veľkú moc, začne skúšať, čo až dokáže ovplyvňovať a ako bude rodič reagovať. Naraz vyhádže veci zo všetkých políc v byte, jedlo vysype na zem, hračkami začne búchať na stenu… Stále sa nič nedeje? Kopne malého votrelca, ktorý k nim prišiel na návštevu, a chce si požičať jeho veci. Matka mu medovým hlasom vysvetľuje, že hračka sa môže zničiť, že chlapčeka kopanec do hlavy bolí (samozrejme, toto je dieťaťu nad slnko jasnejšie). Na jej výzvu o uprataní vecí nereaguje, a kým ona všetko ukladá, ono rozhadzuje ďalej. Von sa ide, len keď povie dieťa, spať ide vtedy, keď o tom samo rozhodne. Kým má dieťa dva roky, je to pre rodičov ešte ako-tak znesiteľné – veď nikto nemá veľké očakávania. No ako rastie, situácia sa stáva neúnosnou, výbuchov hnevu zo strany rodičov pribúda, dieťa je stále nespokojnejšie a nervóznejšie. Hotová pohroma nastane, keď do rodiny pribudne malý súrodenec. Vychádzať vo všetkom v ústrety naraz dvom deťom, ktoré majú rozličné požiadavky, nie je možné.

Paradoxné na tomto celom je to, že dieťaťu tento prístup nevyhovuje, je nervózne a neisté, keď vidí, koľko zodpovednosti je na ňom. Osobne mi nikdy nebol blízky direktívny štýl výchovy a je mi ľúto detí, ktoré sú nejakým spôsobom „iné“, ale rodičia si cenia len to, keď sa plne prispôsobujú svojmu okoliu a nevyčnievajú z radu. No byť v dvoch rokoch zodpovedný za svoj život, musí byť rovnako náročné.

„Alternatíva“ trochu inak

Osobne som presvedčená, že pre malé dieťa je dobré, aby bolo čo najviac s rodičmi a aby sa neurýchľoval odchod mamy do práce. Ale spoznala som ľudí, ktorí využili špecifické možnosti, ktoré sa im ponúkali, a zariadili si veci netradične a tak, aby to vyhovovalo celej rodine.

Bolo to presne na Valentína, keď moja nenahraditeľnosť matky dostala riadnu frčku do nosa. Moja 18-mesačná dcéra sa v posledných dňoch tak upäla na manžela, že skoro celé popoludnie za ním poplakávala. Keď sa večer konečne vypravili spolu na krátku prechádzku a ja som mala čas byť so synom, ktorý bol celý deň v škôlke, len mi sucho povedal: „Ja si chcem čítať Z našej prírody!“ a zavrel sa v izbe s knihou v ruke. Na večer som bola objednaná ku kaderníčke – aspoň niečo. Stretla som tam kamarátku. Žiarila spokojnosťou ako nikdy predtým – vrátila sa do zamestnania. „Niektorí ľudia ma odsudzujú,“ povedala mi, „no ja sa cítim super. Hoci syn má len dva roky, keď som v práci, môže byť s babičkou. Ja robím v nemocnici dvanásťhodinovky, cez víkendy a večer býva s manželom. Takže s babičkou je tak dvakrát do týždňa, ostatné dni je so mnou alebo s manželom. A môžem povedať, že babička sa mu venuje na 120 percent. Stále chodia na prechádzky, čítajú si, hrajú sa. Takto to baví aj mňa, keď nerobím stále to isté. A keď Matúš vidí babičku, ledva sa so mnou rozlúči.“

Izolácia kvôli presvedčeniu

Nepríjemnou môže byť situácia, ak jeden z rodičov presadzuje alternatívne metódy, zatiaľ čo partner také niečo odmieta. A takmer vždy nastanú konflikty medzi rodičmi a starými rodičmi. Je dôležité si názory vyjasňovať, najmä ak ide o podstatné veci. No ak dieťa trávi väčšinu času s rodičmi a u babičky je len niektoré víkendy, samo začne rozlišovať, kde platia aké pravidlá. Môžete to brať ako príležitosť, aby sa naučilo rešpektovať rôzne názory a životné štýly.

Mala som priateľku, ktorá sa obávala zverovať svoje malé dieťa rodičom, pretože tí nechyrovali o nejakom rešpektujúcom prístupe. Lenže babička ho má rada, venuje sa mu, má doma veľké hospodárstvo, čo je požehnaním pre dieťa z paneláka. Možno bude také zaujaté novými podnetmi, že ani nepostrehne, ako s ním babička manipuluje, aby zjedlo obed. Vzťahy dieťaťa so starými rodičmi a ďalšími členmi širšej rodiny sú dôležité, a to najmä v dnešnej takej osamelej dobe a ére malých rodín.

Samozrejme, pokiaľ ide o podstatné veci, treba si stáť za svojím a nenechať sa tlačiť do situácie, ktorá rodičovi nevyhovuje. Nezveríme predsa dieťa niekomu, kto mu svojím prístupom škodí a zraňuje ho. No vopred si ujasnime, či rozličné názory na stravovanie dieťaťa a jeho usmerňovanie stoja za to, že dieťa oberieme o vzťahy so starými rodičmi alebo v horšom prípade s jedným z rodičov.

Občas som sa stretla s rodičmi, ktorí majú také vyhranené názory, až sa dostávajú do paradoxných situácií. Ako napríklad moja priateľka, ktorá si prečítala, že dieťa má byť v prvých mesiacoch života ustavične na rukách. V džungli, kde ho nie je kam položiť, je to iste praktická vec. Nenecháme predsa dieťa napospas divým zvieratám. Lenže tam by sme boli s viacerými dospelými a aj pomocných rúk by bolo viac. Ona však bola schopná vybrať spiace dieťa z postele, kde práve zaspalo, a držať ho počas spánku, aby neustále cítilo jej prítomnosť. Samozrejme, po troch mesiacoch ju to prestalo baviť a musela ho privykať na to, že občas bude aj vo vodorovnej polohe na podložke. Vlastne ako prvé to prestalo baviť bábätko, pretože v troch mesiacoch už chcelo „pásť koníky“ a trénovať si chrbticu, a nie byť stále nosené, najmä pokiaľ sa naokolo nič veľmi nedialo. Je totiž rozdiel, či je dieťa na rukách v strede diania, medzi viacerými blízkymi ľuďmi, alebo vtedy, keď matka rozoberá s priateľkou najnovšie výchovné princípy.

Mala som známu, ktorá niekoľko rokov jednostaj riešila, aká vzdelávacia metóda bude vhodná pre jej dcéry, každý deň ich vozila na rôzne cvičenia, do centier, sama navštevovala kurzy a tréningy. Rozhodla sa rozviesť s manželom, ktorý sa nestotožňoval s týmto nadšením a nebol „rovnako naladený“. Popritom všetkom jej uniklo, že po rozvode nemala financie na to, aby s týmito aktivitami pokračovala, nehovoriac o deťoch, ktoré mali najväčšiu traumu z rozchodu rodičov.

Ako sa inšpirovať menšinovými názormi na výchovu a starostlivosť o dieťa, no pritom si nespôsobovať zbytočné problémy?

  • Nestretávajte sa výhradne sľuďmi vašej „krvnej skupiny“, ale buďte vprirodzenom kontakte s väčšinovou spoločnosťou. Nebráňte sa kontaktom so susedmi, širšou rodinou, vo farnosti len z toho dôvodu, že majú iný životný štýl.

  • Všímajte si aj názory, ktoré nie sú vsúlade svašimi, ale zato majú čo povedať. Napríklad od ľudí s väčšinovými názormi, ale otvoreným k diskusii. Rozumný pohľad z opačnej strany vám môže pomôcť, aby ste sa inšpirovali novými vecami a prehodnotili svoje názory.

  • Ak sa niekto chce len hádať apresviedčať vás otom, že nemáte pravdu, nestrácajte veľa času. Nečakajte, že presvedčíte všetkých vo vašom okolí o správnosti vašich názorov.

  • Ak stretnete človeka, ktorého postoje vás rozčuľujú, znepokojujú, rozmýšľajte, či vám práve neudrel na citlivú strunu.

  • Podobne to platí aj vprípade, že máte neustále potrebu zaoberať sa jednou témou aobhajovať si svoj názor.

  • Buďte opatrní na nevyriešené rany zdetstva – môžu spôsobiť, že sa vrhnete na opačnú stranu, čo je tiež škodlivé.

  • Primerane veku vysvetľujte dieťaťu, že ľudia majú rôzne postoje a že každé dieťa rešpektuje vlastného rodiča. Nebudete sa musieť obávať, či bude vaša autorita otrasená, keď dieťa zistí, že jeho spolužiaci jedia mäso, nakupujú vsupermarketoch, nemajú zakázané počítačové hry alebo nechodia do kostola.

  • Pozor na silu myšlienok – sami priťahujeme veci, proti ktorým bojujeme.

Držať sa svojich zásad

Na druhej strane si myslím, že je skutočne dôležité držať sa svojich zásad, pokiaľ im veríme a vo svojom vnútri cítime, že sú pre nás dobré. Počas písania tohto článku sa mojej 20-mesačnej dcérke stal nepríjemný úraz. Doteraz mám pred očami, ako padá zo stupienka pre deti dolu tvárou na dlaždice v kúpeľni. Všetko sa zhoršilo tým, že mala v ústach zubnú kefku. Aké bolo moje zdesenie, keď som po očistení úst od množstva krvi videla, že sa jej pokrivili zúbky! A to som len mohla dúfať, že o žiadny nepríde. Strašne jej spuchli pery, nemohla dva dni nič jesť ani piť, prvú noc po úraze sa zobudila asi dvadsaťkrát. Celú noc sme zvládli s ústami na mojom prsníku. Akou úľavou bolo v tej chvíli materské mlieko, vďaka ktorému sa vždy upokojila, napila, najedla a opäť zaspala! Som presvedčená, že mlieko jej svojimi liečivými účinkami zároveň pomohlo, aby sa jej ústa nezapálili a nemuseli sme ísť v takomto stave na pohotovosť. Keďže k nám hneď prišla moja kamarátka, ktorá je detská zubárka, celú liečbu sme absolvovali v pokoji doma. Nasledovali ďalšie tri dni intenzívneho dojčenia, po ktorých pri pohľade na dcérku nikomu ani nenapadlo, že sa jej niečo stalo. Jedinou spomienkou sú trošku pokrivené spodné zúbky a vďačnosť za to, že som nedala na svoje kamarátky, ktoré sa čudovali, prečo sa mi chce dojčiť takmer dvojročné dieťa.

dojci-shutterstock_371743105

Podobnú skúsenosť mám so synom. Bolo mi cudzie „násilné“ navykanie dieťaťa na organizované aktivity, ktoré ho príliš nezaujímajú, ako nácvik na neskorší prechod do materskej školy. Nechcela som ho nútiť recitovať s deťmi v spoločnom kruhu Spadla hruška zelená, keď som videla, že ho to nebaví. Navykať ho na stravu, o ktorej si myslím, že nie je zdravá, len preto, že sa tak bude stravovať v škôlke. Dávať ho popoludní spať, pokiaľ túto potrebu nemá, sledovať s ním detské seriály a kupovať spidermanov, aby nebol „mimo kolektívu“. V tom roku, keď som ho chcela na niekoľko dní v týždni prihlásiť do škôlky, v najbližšom meste sa zriadila lesná škôlka. S oduševnenými učiteľkami, úžasným programom a pekným prostredím. Žiadni spidermani, žiadne povinné spanie, zelené hrušky alebo prístup učiteliek, s ktorým by som nesúhlasila. Zima nám do dlaní nasype sneh, v lete beháme bosí..., povedal mi v prvý deň, keď sa odtiaľ vrátil, a mňa zalial hrejivý pocit, že máme takúto možnosť.

A to je presne to, čo sa mi na dnešnej dobe páči – možnosti robiť veci inak a zároveň mať príležitosť pozerať sa na ne z rôznych pohľadov.

Zuzana Csontosová
Dieťa

Foto Shutterstock

 

Related articles

0 Comments

No Comments Yet!

You can be first to comment this post!