♪ Ilúzia nám planétu nezachráni. Čo empíria?

Črepiny z môjho zrkadla 80)

Situácia: Keď si čítate knihu, čo cítite k jej postavám? Keď pozeráte film, komu fandíte? Keď si chatujete s neznámym človekom, čo vás k nemu priťahuje? Vytvárate si vzťah založený na ilúzii – predstave, akú si vytvoríte o knižnej, filmovej či internetovej (športovej, šoubiznisovej…) postave. Všetko sú to len postavy, ktoré sa zhmotnia, stanú sa konkrétnymi, až keď ich spoznáte naživo. Buď sa vám ilúzia rozbije, potvrdí, alebo sa rozvinie. Osobné poznanie je tretí, ak chcete tak štvrtý rozmer. Potrebujeme ho, aby sme ilúzie zmenili na skutočnosť. Aby sme sa presvedčili a uverili. Aby sme sa priblížili k pravde. A svoj postoj k nej vyjadrili vzťahom, aký si utvoríme – nie tým iluzívnym, prvotným. Ale tým rozvinutým, overeným, dokázaným, podrobeným skúške.

Čo tým chcem povedať: Osobná skúsenosť je najdôležitejšia. Na našich školách chýba.

Lepšie pre mňa, ergo pre dcérku: Keď som sa učila, ponorená do učebníc biológie, geografie, fyziky… Vytvárala som si iluzívny vzťah. Trvalo to tak dlho, že som na ňom postavila pravdu, samozrejme, iluzívnu. Vychádzali sme von, do prírody – predsa na branné cvičenia. Dokazovali sme v laboratóriách (samotná škola je založená na laboratórnych podmienkach, predstavuje ilúziu reality). Zúčastňovali sme sa olympiád. Lisovali sme rastliny. No stále to bol len vzťah založený na ilúzii filmovej, knižnej alebo online postavy.

Až keď som dostala do rúk vlastnú záhradu, v ktorej sa pokúšam hospodáriť v súlade s prírodou, zisťujem, ako jej vôbec nerozumiem. Ilúzia sa rozbíja a na jej troskách musí začať rásť celkom nový, opravený vzťah (ak chcem porozumieť záhrade). Nie je to tabula rasa, pretože ako dieťa som, našťastie, lietala po babkinej, ujovej i našej záhrade. No keď sledujem také peniarky – je užitočné poznať ich zloženie tela, potravu, vývinové štádiá, čo vám dá vzdelanie (nie výlučne to školské). No nebudem jej rozumieť, kým ju nezačnem sledovať. Kým sa nedotknem zrakom, sluchom, pozorovaním jej návykov. Kým s ňou nebudem mať osobnú skúsenosť. To isté platí o všetkom hmyze, živočíchoch a rastlinách v mojej záhrade. To isté platí o prostredí, do ktorého chodievam zbierať bylinky. Myšiara som si tam zmýlila s kaňou, ktorú som spoznala cez štúdium jej zvukov lovu na internete. Štúdium teda musí byť prepojené s osobnou skúsenosťou.

Kam vlastne smerujem? Deti patria do školských lavíc – alebo stolov doma, pri ktorých študujú, čítajú si, spoznávajú, surfujú, vzdelávajú sa. No minimálne rovnaký čas potrebujú stráviť mimo lavíc, aby stretli osobne, čo ich tak zaujalo – to je obojstranný hnací motor, to je motivácia, zvedavosť, nadšenie. Také by malo byť poznanie. Založené na vzťahu so skutočnosťou a nie vzťahu s ilúziou, ktorú škola dokáže oklieštiť, ak ju zdržuje len vo fyzických triedach.

Takže ak je to vo vašej réžii, vyžeňte deti von, aj do prírody, s ktorou si potrebujú vybudovať vzťah, aby jej porozumeli a naučili sa ju milovať. Lebo táto láska im neskôr nedovolí svoje okolie ničiť tak, ako ho ničíme my ignoráciou, pretože sme si k nemu rokmi strávenými v školských laviciach (a potom v tých pracovných) nedokázali vybudovať vrúcny vzťah (keď tak, len iluzívny). Je to prvý krok, ktorým môžeme prispieť k záchrane našej planéty.

Mama Žaneta
Foto autorka

 

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet z opačného brehu.
Každý týždeň pribudne nová časť.