Smútiš? Aha, tak idem!

Rodenie aj umieranie sú odsunuté z každodennosti do nemocníc a s deťmi o nich hovoríme v metaforách. Je odchod človeka taká ťažká téma, že je potrebné ukrývať ju pred deťmi?

Odkedy začali existovať nemocnice vznikla možnosť, že s umieraním pomôžu lekári. Za niekoľko desiatok rokov sa stalo, že starostlivosť i zodpovednosť už nie sú v našich rukách. Umieranie prestalo byť rodinnou záležitosťou. Prestalo byť aj spoločenskou témou. Nehodí sa hovoriť o „negatívnych“ veciach. Smrť, strata, smútenie sa dostali na čierny zoznam. Zdá sa, že zároveň s tým zaniká aj naša schopnosť a zručnosť orientovať sa v takýchto situáciách.

Kto z nás neznervóznie, keď mu niekto odpovie na banálnu otázku: ako sa máš? „Umrela mi mama/otec/manžel.“ Nevieme zachovať pokoj pri pohľade na plačúceho dospelého. Ťažko vyjadrujeme súcit. Bojíme sa objať, pohladiť. Nevieme, ako poľutovať bez strachu, že sme trápni. A tak sa smútiacim ľuďom vyhýbame a smútiaci sa po čase začnú vyhýbať ostatným.

Vedieť sa priblížiť k smútiacemu, závisí od toho, ako zaobchádzame s vlastnými emóciami. Je pre nás prijateľné prejaviť emócie? Máme dovolené o nich hovoriť? Delíme ich na pozitívne a negatívne? Venujeme im dosť času alebo ich rýchlo odsunieme? Ak niekto smúti, nemám dôvod plakať. On/ona prežíva stratu. Mne nikto neumrel. Ak nás „zasiahne“ niekoho strata, je to len vtedy, keď prebudí naše vlastné nespracované straty a smútky. Ak plačete s niekým nad jeho bolesťou, je to signál, že svojej bolesti ste neposkytli dostatočný priestor. Nemala čas prebolieť.

Tak ako všetko aj psychika má svoje zákonitosti. Pri emóciách je to tak, že sa musia dostať na svetlo. Vyjsť z človeka von a byť prijaté. Takto sa cítim a je to v poriadku. Smútenie za stratou si vyžaduje čas. Čím viac bol ten človek previazaný s naším životom, tým viac chýba. Trvá týždne až mesiace, počas ktorých sa denne objavujú situácie, keď tam predtým bol a už nie je. Každá jedna spomienka by mala dostať svoj čas, aby mohla byť úplne prežitá. S procesom smútenia súvisia aj pocity, za ktoré sa zvyčajne hanbíme. Pozostalí často prežívajú pocity previnenia. Zdá sa im, že niečo neurobili, nestihli, nepekne sa zachovali. Obzvlášť ťažko sa dokážu dotýkať pocitov hnevu, výčitiek. Ako to, že nebol/nebola zodpovednejšia a nechal/nechala nás tu samých.

Ak sa so smútením alebo akoukoľvek stratou, či bolesťou ponáhľame a nedáme jej dostatok času na prebolenie, alebo niektorým emóciám vôbec nedovolíme prejaviť sa, tak všetko zakonzervujeme na neskôr. Rýchlo odložiť negatívne preč, to je presne cesta, ktorá robí smútenie bolestivejším a zabezpečí, aby bola strata živá aj po mnohých rokoch.

V akom stave je môj život?

Pri stretnutí sa s odchodom človeka je vždy oslovená aj tá časť našej osoby, ktorú odkladáme. Je to akoby sumár dlhov, ktoré máme voči sebe a svojmu životu. Odložené vlastné sny, túžby, potreby, názory a myšlienky, ktoré tam vnútri driemu a nikdy nemali šancu dostať sa na svetlo. Mne osobne dlho trvalo po smrti mojej mamy, kým som začala odlišovať, ktorý smútok je naozaj za ňou, a ktorý sa týka smútku nad premárnenými príležitosťami a vedomím, že v živote nie vždy robím to, čo chcem. Čím väčšie prázdno človek v živote má, tým väčší je smútok z odchodu niekoho, kto nás dokázal zasýtiť svojou pozornosťou a láskou. Samozrejme, nie som žiadny expert na smútkové poradenstvo, ale podľa mňa sa takto stane, že smrť a smútenie nie sú len bolestivé, ale sú prežívané ako tragédia.

Viackrát som počula, že deti by sme pred „takýmito“ témami a situáciami mali chrániť. Je to vraj príliš ťažké pre detskú dušu, aby nemali zlé sny. Podľa mňa je to presne naopak. Práve deti sú voči strate omnoho odolnejšie, lebo to, čo som napísala vyššie, sa ich týka len v malej miere. Majú málo vlastných neošetrených smútkov, ktoré by ich ohrozovali. Nie celkom presne si uvedomujú, čo vlastne smrť znamená. Sú prirodzene zamerané na vlastné potreby a prežívanie sa riadi princípom tu a teraz. Prázdne miesta zapĺňajú okamžite. Väčšinou robia presne to, čo chcú, hovoria, ako potrebujú. Ešte sa nestihli príliš „nakaziť“ sebapopieraním a sebe dlhujú málo. Sú nesmierne flexibilné. Ak poviete: od teraz to bude takto, za pár dní im to pripadá ako odjakživa. Sú to účinné mechanizmy, ktoré nedovolia vzniknúť veľkej bolesti. To je dôvod, prečo je potrebné deti na pohreboch umravňovať, aby neliezli na náhrobky, nesmiali sa, nebehali.

Pri stretnutí sa so smútkom spontánne prejavujú zvedavosť a záujem. Čo sa tej tete stalo? Prečo plačeš? Sú bez predsudkov a neboja sa smútku iných. Nikdy som nevidela, žeby dieťa chlácholilo niekoho iného a žeby ho premohli vlastné slzy. A tiež neviem o nikom, kto by sa vedel uraziť na dieťa kvôli jeho otázkam. Neboja sa, že by mohli byť trápne. Vedia pohladiť bez rozpakov.

Skákanie po hroboch

Čo deti zaťažuje, je skôr naše vnímanie smrti. Nevedomky im odovzdávame predovšetkým náš postoj. Pripomíname im, že sa dejú vážne veci a máme byť smutní. Upozorňujeme ich na „nevhodné“ správanie. Cítiť sa zle je normálne, byť veselý je nemorálne. Nepatrí sa, pýtať sa. Treba potichu odísť. Postupne sa to naučia a neskôr ich smutní priatelia čelia strate aj samote zároveň.

Pamätám si, keď som raz prišla po týždni domov a trojročný syn mi oznamoval, že náš pes umrel. Referoval o tom, ako o zaujímavej udalosti: nehoda v lese, psí lekár nepomohol a už sme ho aj pochovali. S nadšením ma ťahal ukázať hrob. Stretli sme malú, asi sedemročnú susedu. Syn ma ťahal a vykrikoval: tu je to, tu je to. Dievčatko si kľaklo pohladilo hrob a na tvári divadelne tragický výraz. Hneď ako to syn uvidel, nadšenie vystriedal pokus napodobniť tragický výraz. Asi po dvoch minútach bolo po smútku a už lietali ako šialení všade, dokonca aj po oplakávanom hrobe.

Deti sú zamerané na to, čo tu je. To, čo tu nie je, rýchlo stráca význam. To, čo desí nás dospelých, je skôr ľahkosť, s akou sa dokážu nad smrť povzniesť. To je podľa mňa dôvod, prečo ich učíme „vhodnému“ správaniu, keď príde reč na „vážne témy“. Podľa mňa, by sme im mali nechať ich smiech na pohreboch a cintorínoch, lebo pre ne je to zdravé a užitočné a aj pre nás je to pripomienka, že život ide ďalej a je v ňom mnoho vecí na radosť.

Umrel jeden či všetci?

Myslím si, že pre deti je ťažké niesť najmä smútok pozostalých. Moja skúsenosť je, že sa ľudia uzavrú do seba. Nehovoria jasne, čo sa s nimi deje. Smútia potajomky. Dieťa vidí červené oči, ale ústa hovoria: všetko je v poriadku. Tento zjavný rozpor je pre dieťa problematický. Učíme ho, aby neverilo tomu, čo vidí. Taktiež pozostalí väčšinou zostanú pohltení sebou, stratení vo svojom svete. A až keď dieťa emocionálne osamie v nasledujúcich mesiacoch, začína preň byť smrť v rodine problémom.

Druhá medvedia služba, ktorú od nás deti dostávajú, je nešetrné zaobchádzanie s emóciami. Keď dieťa naozaj prežíva stratu a smútok, proces príliš urýchľujeme. Nechceme, aby sa trápilo. No čím menej sĺz vyplakalo, tým viac sa bude trápiť. Utešovaním dosiahneme ustanie sĺz, ale neodplaví sa smútok. Vety typu: no tak, už dosť; už toľko neplač; veď si veľký/veľká; kým vyrastieš, ani si nespomenieš; nie sú nápomocné. Všetko vyžaduje svoj čas a presne toľko času, koľko si dieťa povie. O tomto nemôže nikto cudzí rozhodnúť. Tak ako nikto iný nemôže posudzovať našu hĺbku smútku.

Mám kamarátku, ktorej zomrela mama, keď mala päť rokov. Roky spolu chodíme na psychoterapeutický výcvik a hovoríme o svojom vnútri. Téma smrti jej mamy sa objavila len nedávno. Akoby bola celý ten čas ukrytá pod inými spomienkami a témami, zatlačená niekde veľmi hlboko. Zdá sa mi to neuveriteľné, ale s ňou o tom naozaj nikto, kým bola dieťa, nehovoril. Nikto, nikdy, ani jedno slovo. Otec aj súrodenci, všetci sa stiahli do seba. Na nesmelé otázky dostala odpoveď: už na to nemysli. Nikto jej nepomohol dotknúť sa svojho smútku. Jej dominantná spomienka na detstvo je osamelosť. Ľudí bolo okolo dosť, ale boli emocionálne nedostupní. Jej samej ostal neporozumený jej vlastný svet straty. Teraz má päťdesiat rokov a skutočne smútiť začala až teraz.

Pomôcť plakať

Pri tejto téme mám ešte jednu spomienku so svojím starším synom, keď mal asi štyri/päť rokov. Vôbec neviem, ako mu to napadlo, ale zrazu sám od seba začal: Mamina, a čo keby ma raz zobral starký na turistiku a prišli by sme na nejaké útesy, a ja by som spadol a umrel? Čo by sa stalo? – No, to by si asi naozaj umrel. – To znamená, že by som už nikdy nemohol byť dospelý?! – No, veru nemohol. Vzápätí sa trpko rozplakal. Pravdupovediac, bola som zaskočená, nechápala som, odkiaľ sa to vzalo a čo si počať. Napadlo mi, že toto je život. Aj toto k nemu patrí a teraz to proste objavil. Tak som ho len objímala a kolísala. Za chvíľu si utrel slzy a sople a povedal: Dobre, teraz mi povedz pár vtipov, aby som sa rozveselil. Zrazu bolo po smútku. Téma ako prišla, tak odišla.

Čítala som o inom chlapcovi a podľa mňa presne ukazuje, ako prirodzene zareaguje na smrť spokojné a šťastné dieťa. Jedna rodina žila v susedstve starého manželského páru. Pani jedného dňa umrela a starý pán ostal sám. Doma sa o tom rodičia bavili, aké to musí byť ťažké a či by ho mali ísť navštíviť. Zanedlho potom počuli vzlykanie zo susedovej záhrady. Ich päťročný syn to začul a bez váhania išiel za susedom. Videli len toľko, že sa mu usadil na kolenách. Strávil tam asi pol hodinu. Keď sa vrátil, opýtali sa ho rodičia: A čo si mu povedal? Chlapec mykol plecom: Nič, len som mu pomáhal plakať.

Tento príbeh zobrazuje všetko, čo si myslím o smrti, smútení a deťoch. Pre dieťa smútok iného nie je ohrozením. Priblížiť sa k smútiacemu nie je problém. Chlapec intuitívne pochopil, že ten pán potrebuje smútiť a nebyť sám. Nepotreboval sa ponáhľať, rozprávať. Stačilo trpezlivo načúvať jeho plaču. Toto je presne ten typ príbehu, keď si poviem, že deti možno majú málo skúseností, ale intuitívne vedia toho o živote veľa. Nesnažme sa stále vychovávať. Najmä, keď nie je jasné, či to, čo považujeme za vhodné, je naozaj pre ich život aj dobré. Sú situácie, keď je namieste obrátiť garde. Zamyslieť sa nad správaním dieťaťa a či nakoniec nie je bližšie pravde. Ako rodičia sa máme čomu od svojich detí učiť.

Mgr. Viera Lutherová
Balans – poradňa zdravého vývinu

seriál Zastavenia nad výchovou
časopis Dieťa

Foto shutterstock.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.