Rozprávky a príbehy = výživa pre dušu

„Deti potrebujú umenie, príbehy a básne rovnako, ako potrebujú lásku a jedlo, čerstvý vzduch a hru,“ povedal Philip Pullman, nositeľ ceny Astrid Lindgren Memorial Award v roku 2005.

A pokračuje: „Ak nedáme dieťaťu jedlo, ublíži mu to tak, že si to všimneme veľmi rýchlo. Ak dieťaťu nedoprajeme čerstvý vzduch a možnosť hrať sa, napácha to na ňom škody, ale neuvidíme ich tak rýchlo. Ak dieťa nedostane lásku, spôsobené škody na ňom možno nepobadáme pár rokov, ale budú trvalé. Ak nedáte dieťaťu umenie a príbehy, básne a hudbu, škoda nebude tak ľahko viditeľná… Ale v človeku ostane hlad, ktorý sa nedá ničím iným uspokojiť.“

Tak ako telo potrebuje výživu, ľudská duša ju potrebuje tiež. Výžive svojich detí venujeme čas, pozornosť a záleží nám na tom, čo a koľko jedia. Od narodenia je najvhodnejšou stravou pre bábätko materské mlieko. Pôžitok dieťaťa pri jeho pití môžeme vidieť na celom jeho telíčku. A nezunuje sa mu po mnoho mesiacov, aj keď je stále rovnaké. Ako tráviaci systém postupne dozrieva, môžeme dieťatku ponúkať spočiatku jednoduché jedlá, až postupne sa prepracujeme k pestrosti, k slanej aj pikantnej chuti. A ako je to s tráviacim systémom našej duše? Veľmi podobne. Aj duševné zážitky musíme stráviť a táto schopnosť sa vyvíja po celý život. Ani my dospelí ju nemáme plne vyvinutú, musíme na nej vedome pracovať. Aj vy máte v sebe nestrávenú spomienku na zlostnú učiteľku zo základnej školy alebo zážitok s nervóznym šéfom?

NA VEKU ZÁLEŽÍ

Maličké deti milujú opakovanie – veršíkov, riekaniek, pesničiek aj príbehov. Nie je to nuda, je to pôžitok, tak ako známa chuť materského mlieka. Varila myšička kašičku, v maľovanom hrnčíčku… rytmická reč, jemný, dôverný dotyk na dlani a prstíkoch dieťaťa. Toto sú prvé príbehy, ktoré deťom rozprávame. Prvé veršovanky sú často bez zmyslu, bez pointy, ale je v nich rytmus, melódia reči a pozornosť dospelého. Takto jazdia páni, takto jazdia dámy, takto jazdia sedliaci a bác – dieťa skĺzne z kolien. Stúpajúce napätie a napokon uvoľnenie pri bác. Tieto veršíky sú najlepšie pre deti približne do 2 až 3 rokov.

Všetci poznáme príbeh o veľkej repe. Ako ju najprv vyťahoval dedko, potom sa pridala babka, potom vnučka, psíček, mačička a nakoniec myška. Potiahli spolu, repa vyletela von a všetci popadali. Podobný je príbeh o krčiažku či dedkovej rukavičke. Postupne sa do nich schováva stále viac zvieratiek a nakoniec ich medveď všetky vysype (alebo rukavička praskne). Alebo príbeh o kohútikovi a sliepočke, ako sa kohútik zadrhol trnkou a sliepočka zháňala pomoc. Všetky tieto príbehy majú spoločný priebeh deja – postupne sa „nabaľuje“ – napätie sa zvyšuje – a potom sa rozvinie a uvoľní. Deti tieto príbehy milujú a potrebujú sa ich nasýtiť.

Napokon 4,5- až 5-ročným deťom začíname rozprávať prvé „ozajstné“ rozprávky. Sú to tie, kde je hlavný hrdina, ten sa vyvíja, prechádza skúškami a nakoniec dobro zvíťazí. Viackrát tam vzniká napätie a uvoľnenie, postavy sú zreteľne rozlíšené na dobré a zlé. Najlepšie sa mi osvedčili rozprávky bratov Grimmovcov, starostlivo vybrané pre túto vekovú kategóriu. Brémski muzikanti, O oslíkovi, O zlatej priadke, O šípkovej Ruženke, Žabí princ, Včelia kráľovná a ešte niektoré ďalšie.

Predškoláci, prváci a prípadne aj druháci sa môžu smelo pustiť i do ostatných grimmovských rozprávok, kde už sa musia poriadne popasovať so zlom, ale dobro vždy spoľahlivo zvíťazí. Takisto Dobšinského rozprávky by som odporúčala až pre túto vekovú kategóriu. Rozprávky sú aj pre dospelých, ja sama sa z času na čas rada začítam do Dobšinského. Najmä keď som chorá. Rozprávky totiž pôsobia uzdravujúco a oživujúco. Prečo? Pre svoju rytmickosť. Od prvého Hijo, hijo na koníčku až po zložité, viac dejové príbehy, to, čo majú správne veršovanky, príbehy a rozprávky spoločné, je rytmus. Tak ako je rytmické striedanie bdenia a spánku, nádychu a výdychu, aktivity a vnímania pre život potrebné a prospešné, aj pre duševný život je prínosné striedanie napätia a uvoľnenia. Samozrejme, vo veku primeranej podobe. Napríklad v rozprávkach a príbehoch.

NEMALI BY SME DETI OCHRAŇOVAŤ PRED ZLOM?

V rozprávkach sú dobré postavy a, spravidla, aj tie zlé – ježibaby, draci, čerti, ale aj zlé macochy či krutý kráľ. A veci, ktoré robia, sú strašidelné. Nemali by sme deti chrániť pred zlom? Áno aj nie. Zlo je všadeprítomné, stačí, keď si pozrieme jedny správy v televízii. Skrývať naveky zlo pred deťmi nie je riešením, skôr či neskôr s ním budú konfrontované. Samozrejme, to neznamená, že dieťa nechám pozerať televízne noviny, aby sa „otužilo“. Môžem ale dušu dieťaťa posilňovať – napríklad rozprávkami. Dobrá rozprávka sa vyznačuje tým, že na konci zvíťazí dobro.

Pozorujem medzi ľuďmi taký fenomén (a ja som nebola výnimkou), že sa bojíme deti vystaviť zlu v rozprávkach. Známa mi rozprávala, že rozpráva príbehy, kde čertík je vlastne nezbedný, ale sa polepší. Vraj aby deti vedeli, že aj keď sú nezbedné, môžu sa polepšiť. Alebo drak je vlastne dobrý, zombíci sú kamaráti (?) a podobne. Dokonca ktosi vraj upravil rozprávku o Červenej čiapočke tak, že tam už nevystupoval vlk.

To, že veci nie sú čierno-biele, my dospelí azda vieme. Dieťa ale potrebuje jasné a jednoznačné rozlíšenie medzi dobrom a zlom. Dobro v rozprávke vždy vyhrá, zlo je vždy porazené. A to je istota. Je v poriadku, keď sa dieťa počas rozprávky trochu bojí. Keď tŕpne, či sa hrdinovi podarí zoťať drakovi hlavy alebo utiecť zlému obrovi. Nakoniec, keď dobrý hrdina/hrdinka zlo porazí, dieťa si s úľavou vydýchne – svet je zase v poriadku. Napokon, viera v dobrý koniec, nádej a odvaha nie je to, čo potrebujeme aj my, dospelí, aby sme vládali čeliť hrôzam, s ktorými sa stretávame? Rozprávky z detstva nám môžu dať dôveru, orientáciu a motiváciu v boji proti zlu po celý život.

 OBRAZY A ZOBRAZENIE – ČÍM NAKŔMIM DETSKÚ DUŠU

V škôlke som deťom rozprávala príbeh o troch capkoch. Capkovia popapali už všetku zelenú trávičku a ďalšia rástla iba na vrchu, ku ktorému bolo treba prejsť cez rieku po moste. Pod tým mostom ale býva zlý troll, ktorý každého pocestného prehltne. To je drsné, nie?

Ako vyzerá troll? Naschvál som vybrala túto rozprávku, pretože troll nie je rozprávková bytosť typická pre náš stredoeurópsky kultúrny kontext, ako je napríklad ježibaba, vlk, draci atď. Takže ako vyzerá váš troll? Ako vyzerá môj? A ako si ho predstaví dieťa? Každý z nás si vytvorí vlastný, viac či menej konkrétny obraz.

Prvýkrát, keď som rozprávku rozprávala v škôlke, obávala som sa toho, ako deti zareagujú na postavu trolla. Viete ako? Báli sa. Ale nie trolla – báli sa, lebo cítili moju neistotu a obavu. Na druhý deň som si zvolila radšej iný príbeh. O koze rohatej.  O rok, v rovnakom čase, som skúsila Troch capkov opäť, tentoraz ale s dôverou, že deti to zvládnu, a presne tak to aj bolo.

A tu vznikla ďalšia komplikácia. V škôlke ten istý príbeh rozprávame dlhší čas. Prvý týždeň iba rozprávame, druhý a tretí týždeň hráme bábkové divadlo. Ako by ste stvárnili trolla?

Náročné pri zviditeľňovaní rozprávkových bytostí je to, že vlastne nemajú jednoznačnú podobu v hmotnom svete. Kým ostáva postava v rovine predstavivosti – nezobrazená, každý si ju predstaví a precíti podľa seba, vo vlastnej miere detailu a strašidelnosti. Len čo ju stvárni niekto iný, napríklad profesionálni filmoví výtvarníci, podoba „stuhne“ a pre dieťa je zafixovaná. Takáto postava, keď už je navonok viditeľná, sa oveľa ťažšie trávi (duševne spracúva). Viete, že v Pánovi prsteňov vzhľad postáv navrhoval režisér hororových filmov? Snáď každý z nás má ten zážitok, že keď videl sfilmovanú svoju obľúbenú knihu, rušilo ho, že postava vyzerá inak, ako si ju dovtedy (hoci len veľmi nekonkrétne) predstavoval. Považujem to za veľkú zodpovednosť, stvárňovať pre deti rozprávky, myslím si dokonca, že je to škoda.

Sila rozprávkových obrazov je nesmierna, prostredníctvom nich vstupujeme do intímnej hĺbky ľudskej duše. Rozprávky deťom radšej rozprávajme alebo čítajme, ako by sme im púšťali videá, doprajeme deťom ich vlastnú predstavu rozprávkových postáv, dobrých aj zlých, tak aby mohli s dieťaťom rásť a boli aj pre neho stráviteľné. Disneyove animované Snehulienky, Šípové Ruženky a víly si nechajme pre školákov či ešte lepšie pre dospelých.

A ako som teda nakoniec urobila bábku trolla? Iba v neurčitom náznaku, použila som čiernu chňapku na pečenie, omotala som ju hnedou gázou a chumáčmi farebnej vlny. Okrem toho troll dostal červenú papuľu a to celkom stačilo.

SÚ ROZPRÁVKY „KRVÁKY“?

V poslednom čase som zaregistrovala viacero článkov, v ktorých autor hovoril, aké brutálne sú rozprávky. Tu vlk zožerie Červenú čiapočku aj babičku, inde zase požerie kozliatka, ježibaba chce piecť deti a nakoniec ony uškvaria v peci ju. Ak by sme sa pozorne začítali do správnej verzie grimmovských rozprávok, všimneme si napríklad, že vlk babičku aj Čiapočku prehltol, nie zožral. Žiadna krv a žuvanie, dokáže to jedným hltom. V rozprávke ide o obrazné skutočnosti, nie o fyzické dianie. Niekedy nás temnota v živote môže celkom pohltiť ako žiaľ a beznádej, alebo sa necháme pohltiť prácou či niečím iným – Červená čiapočka napriek mamkinmu varovaniu zbierala kvietky, ďalší a ešte ďalší. A bola aj málo bdelá, ba priam naivná, nerozoznala zlo – vlka v babičkinom čepci. Až jasné vedomie – poľovník, ktorý videl, že niečo nie je v poriadku – ju vyslobodil z temnoty vlkovho brucha. Neberme obrazy doslovne.

Keď sa ma dieťa napríklad opýta, čo je slnko a čo je mesiac, môžem mu povedať, že slnko nám dáva svetlo, ktoré osvetľuje Zem a mesiac odráža slnečné svetlo. To všetko je pravdivé a dieťa sa s odpoveďou uspokojí. Alebo môžem odpovedať aj inak. Môžem povedať, že slnko je prameňom všetkého živého a mesiac je verný strážca noci. Skúste si precítiť obe odpovede. Obe sú pravdivé, ale tá prvá má v sebe čosi definitívne, už nemusím ďalej rozmýšľať. Pri tej druhej sa môže vynoriť otázka, ako súvisí prameň a život a slnko? A aký verný je strážca, ktorý nás potichu sprevádza nocami? Rudolf Steiner to svojho času zhrnul tak, že pri prvej odpovedi dám dieťaťu topánky, ktoré mu sedia, ale pretože deti rastú, tie isté topánky časom začnú tlačiť. Druhou odpoveďou dávam dieťaťu „topánky“, do ktorých môže postupne vrastať.

Rozprávky sú obrazmi skutočností, ktoré sa udiali kedysi (kedy vlastne?). „Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden…“ – ale vlastne sa dejú stále, v obrazoch našej duševnosti. Každý z nás má v sebe zlomyseľnú ježibabu, aj strašného draka, aj nenásytného vlka. Ale aj múdreho kráľa, odvážneho princa či spanilú princeznú. A je len na nás, kto zvíťazí.

Rozprávajme a čítajme rozprávky, vymýšľajme príbehy, hovorme deťom veršovanky a spievajme im. Vstupujme s nimi do čarovného rozprávkového sveta. Lebo to, na čom záleží, je vzťah človeka k človeku.

Blanka Lichtnerová

Časopis Dieťa
Foto shutterstock.com

 

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.