Lekárov, ktorí by vám povedali, že ak chcete byť zdraví, musíte liečiť nielen svoje ochorenie prejavujúce sa na fyzickej úrovni, ale aj svoj chorý životný postoj a vzťahy, tých nie je veľa ani u nás na Slovensku, ani v susedných Čechách.
Ešte menej je tých, ktorých vyhľadávajú prevažne ženy, a to najmä s gynekologickými ťažkosťami. MUDr. Helena Máslová z pražského Centra psychosomatickej starostlivosti, ktoré založila v roku 2008, pomáha svojou terapiou meniť postoj žien k ich životu. Venuje sa psychosomatickej medicíne, a to najmä psychogynekológii, ženskému zdraviu a reprodukcii z pohľadu psychosomatických súvislostí. Verejnosti na Slovensku je známa z internetu aj vďaka ostrej kritike škodlivosti antikoncepcie.
Zaujalo ma, že na vašej webovej stránke píšete o tom, že sa prehliadajú psychosociálne súvislosti veľkej väčšiny chorôb, životný štýl, spôsob stravovania a nové formy psychických disruptorov. Už dávnejšie sme publikovali niekoľko článkov, kde sme čitateľom podrobnejšie vysvetlili, čo sú endogénne disruptory a to, ako ohrozujú naše zdravie. Vy spomínate psychické disruptory. O čo ide?
To sú dve rôzne veci. Endogénne disruptory sú chemické látky narúšajúce hormonálnu rovnováhu. Koncom minulého roka sa v Čechách objavila štúdia, ktorá skúma zvyšky liečiv v zdrojoch pitnej vody. Dlhodobo sú v nej prítomné antidepresíva, barbituráty, analgetiká – to sú stálice v tejto hitparáde. No a teraz sa tam objavili aj hormóny štítnej žľazy. To znamená, že už toľko ľudí v prostredí jednej aglomerácie užíva hormóny štítnej žľazy, že sa zvyšky Letroxu alebo Euthyroxu objavujú už v zdrojoch pitnej vody. Keď si predstavíme, že túto vodu pijú tehotné ženy, deti, muži, starí ľudia, tak na nich všetkých tento zvonku prijatý hormón pôsobí tak, že určitým spôsobom rozhadzuje endogénny okruh štítnej žľazy. Teda organizmus dostáva falošnú správu, že má mnoho hormónu štítnej žľazy, oslabuje sa centrálne fungovanie hypotalamo–hypofýzovej sústavy a roztáča sa hypofunkcia (zníženie funkcie) štítnej žľazy. Tým sa potom akoby epidemicky šíri táto endogénna porucha. Psychické disruptory sú skôr iritujúce sociálne faktory a v spoločnosti všeobecne prítomné faktory, ktoré zaťažujú psychickú obranyschopnosť jej jednotlivých členov.
Napríklad stres?
Slovo stres sa dnes nadužíva. Stres sám osebe nie je čosi, čomu sa dá vyhnúť. Je všadeprítomný a normálny. To, čo ľudí poškodzuje, nie je stres ako taký, ale sú to skôr tlaky v spoločnosti, ktoré smerujú proti prirodzenosti a biologickým potrebám človeka. Či už sú to útoky na reprodukčný pud alebo na pud zdieľania, na všeobecný sociálny pud alebo či to je vytváranie pocitu existenčnej tiesne. Je to vcelku široký okruh. V súčasnosti vrcholí redukcia reprodukčnej odvahy žien, keď sme sa v Českej republike dostali u vysokoškolsky vzdelaných žien pod 1,0 dieťaťa na ženu. Aby žena spĺňala nároky spoločnosti a žila tzv. správny život, tak by mala najskôr pracovať a zarobiť peniaze, až potom si môže dovoliť mať dieťa. Z toho potom vyplýva prokrastinácia – odkladanie materstva na vek, keď sa jej už zatvára biologická schopnosť porodiť dieťa. No a z toho vyplýva stres. Stres ako taký však nie je zlý, ale zle sa naň adaptujeme. Nemôžeme očakávať, že prežijeme pohodový život bez stresu. To by sme museli žiť úplne izolovaní od spoločnosti. Problém je v tom, že stres tak, ako ho prežívame dnes, ide proti dlhodobým záujmom, a to nielen jednotlivca, ale aj celej spoločnosti. Nastavenie dnešnej spoločnosti vytvára prostredie, ktoré je zdraviu škodlivé.
Ako sa prejavujú psychické disruptory u žien, ktoré vás vyhľadajú, aby ste im pomohli v liečbe ich ťažkostí? Ak nás trápi nejaký gynekologický problém, tak príčinu hľadáme možno v hormonálnej nerovnováhe. Len málo žien si asi uvedomuje, že príčina ťažkostí by mohla byť v našej psychike.
Jedna vec je hormonálne pôsobenie na ženu. Akákoľvek hormonálna nerovnováha sa, samozrejme, v gynekológii prejaví. Prvý dôsledok tejto nerovnováhy, ktorý najviac vidieť, je práve v gynekológii, pretože hormonálny systém ženy pracuje ako celok. Nemôžeme si povedať, že štítna žľaza je mimo, reprodukčné orgány sú oddelené a napríklad cukrovka je tiež mimo… Jedno s druhým veľmi úzko súvisí. Dokonca aj reakcia na stres je endokrinná reakcia, takže stresové hormóny tiež ovplyvňujú reprodukciu. Veľká časť mojich pacientok sú gynekologické pacientky, ktoré ale vlastne vôbec nie sú správne hormonálne liečené a ich liečba sa rieši iba gynekologicky. A to buď vytĺkaním klinu klinom, teda, že dostávajú ďalšie syntetické hormóny alebo sa to nerieši nijako, pretože gynekológ a priori nie je endokrinológ. A zase endokrinológia ako odbor nie je celkom ochotná riešiť gynekologické pacientky. A tak tieto ženy v tom, ako je systém nastavený, zostávajú akoby vo vzduchoprázdne. Chýba tu určitý odbor, ktorý by spájal endokrinológiu a gynekológiu a riešil by túto endokrinologickú agendu, ale z pohľadu gynekológie. Týka sa to napríklad porúch menštruačného cyklu, neschopnosti otehotnieť, ale aj takých diagnóz, ako je syndróm polycystických ovárií. Ten je z môjho pohľadu veľmi častý u mladých žien, ktoré užívajú antikoncepciu, a preto zostáva nerozpoznaný. Keď antikoncepciu vysadia a chcú mať dieťa, až potom sa ukáže, že majú vysoké hladiny testosterónu, nie sú schopné ovulovať a tak sú zaradené do kategórie neplodnosti. Ale keby sa tento problém riešil skôr, teda keby tam nebolo akési „namejkupovanie“ hormonálnou antikoncepciou, keď tieto ženy krvácajú zo spádu a navonok sa zdá byť všetko v poriadku, tak by už výpadky menštruačného cyklu upozornili napríklad pred 5 rokmi, že to tak nie je. Tak by sa dal lepšie zaujať správny postoj, ktorý by zachoval ich plodnosť a mohli by sa skôr začať šetrnejšie správať k svojmu telu.
Keď ku mne príde pacientka včas, tak terapia je o tom, že sa mení nielen jej zdravotný stav, ale aj celá jej filozofia a postoj k životu. Takže po terapii to už nie je tá istá žena, ktorá ku mne prišla. Povedala by som, že ochorenie veľmi často ženy dostane do situácie, keď dlho šli po nejakej ceste, dostali sa do slepej uličky, keď im konvenčná medicína nevie pomôcť. Jediné, čo im napríklad v prípade neplodnosti dokáže ponúknuť, je asistovaná reprodukcia. Pre mnoho žien je šok, keď im to lekár povie. Navyše, keď im vysvetlí, že bude potrebné darované vajíčko. Žena sa zrazu prebudí z istej reality, keď by si nikdy predtým takú myšlienku nepripustila. A odrazu tento šok spôsobí, že začne o týchto veciach uvažovať v iných súvislostiach a začne nielen meniť vzťah k svojmu telu, ale napríklad aj fungovanie v práci. Začne prehodnocovať priority, mužsko-ženské vzťahy. Niekedy je škoda, že tým šokom je až brutálna správa typu Musíme vám vložiť darované vajíčko alebo Musíme vám odstrániť maternicu alebo Zoberieme vám vaječník alebo Musíme vám spraviť resekciu čriev, pretože máte endometriózu, ktorá vám vrastá do kľučky tenkého či hrubého čreva.
Nejedna žena aj viackrát podstúpi proces umelého oplodnenia. Po čase nejedna zistí, že z tých všetkých zákrokov a hormonálnej stimulácie má vážne zdravotné ťažkosti. Len máloktorá žena, no poznám aj také, sa rozhodne nepokračovať v procese umelého oplodnenia, pretože si uvedomí, že obetuje svoje zdravie pre to, aby mohla mať dieťa.
Ony predtým robili to isté, akurát v obrátenom poradí. Teda obetovali deti, ktoré mohli mať, v prospech niečoho iného. To je akoby obeť za obeť. Práca so ženou v tejto fáze už je zložitá, to je už liečba traumy. Zmysluplnejšia mi pripadá práca so ženou, ktorá je na začiatku a ktorá má ešte nejakým spôsobom šancu správne vyhodnocovať priority, aby si vybrala zo spektra ponúk, ktoré jej život dáva, tú správnu cestu pre seba. Ale z nejakého dôvodu vyrástla generácia žien, ktoré uverili blamáži, že môžu mať v živote všetko. Že môžu mať domov ako z prospektu na poistenie – krásny domček s červenou strechou, pekne natretým plotom, psíkom, s dvoma autami v garáži, s manželom, deťmi. Ešte k tomu môžu byť odpočinuté, krásne, môžu chodiť na zahraničné dovolenky, mať prácu, ktorá ich bude nielen živiť, ale aj baviť, ba dokonca bude mať aj zmysel. A že všetky ich deti budú zdravé a ony, samozrejme, tiež. Prirodzene, budú dobre vyzerať, nebudú mať nadváhu, ani kruhy pod očami. To je nejaký obrázok, predstava normálneho života. Ale keď sa žena začne blížiť k jej realizácii a keď ju začne tlačiť čas, tak si uvedomí, že to je príliš ťažká úloha. Zľakne sa a začne panikáriť. Keď sa pozrieme na štatistiky a realitu, tak zistíme, že reálny život sa od tejto predstavy odchyľuje natoľko, že obrázok, ktorý sme vykreslili, nie je normálny, ale menšinový. Normálne je všetko ostatné. Normálne 70 percent ľudí v Čechách žije v bytoch, nie v rodinných domoch. Keď sa robí prieskum spokojnosti v práci, 80 percent ľudí odpovedá, že ich práca nebaví. V štatistike pôrodnosti zasa vidíme, že najviac žien má jedno dieťa, nie dve, ako si to praje väčšina žien. Štatistika rozvodovosti hovorí, že polčas rozpadu založenej rodiny je 12 rokov. Teda predstava, že sa nám podarí udržať manželstvo a rodinu po celý život, je vlastne menšinová. Keď sa pozrieme na percento neplodnosti, tak vidíme, že mať dieťa začína byť jeden variant, ale rozhodne to nie je norma. Ešte v čase našich matiek, to znamená na konci osemdesiatych rokov, normu mať dve deti dosiahlo 90 percent žien. Za komunizmu sa len 6 percent ľudí nezúčastňovalo reprodukcie. To boli mentálne a fyzicky hendikepovaní ľudia. Ale všetci zdraví ľudia mali deti. Dobrovoľná neplodnosť prakticky neexistovala. Reprodukcie sa zúčastňovali aj ľudia, pre ktorých to bolo z dnešného pohľadu náročnejšie, pretože boli chorí alebo boli pod hranicou chudoby či mali iný hendikep. A aj títo ľudia to viac-menej zvládli. Samozrejme, existovali detské domovy s odloženými deťmi, ale ten štandard, že založím rodinu, budem mať dve deti a zvládnem to, tak ten dosiahol každý. V súčasnosti na tento štandard dosiahne menej ako 50 percent populácie, a to je veľká, absolútne dramatická zmena v spoločnosti. Myslím, si že to súvisí s tým, že ešte celý rad žien nevie alebo si neuvedomuje, že toto v spoločnosti prebieha.
Nechcú si to uvedomiť?
Intenzívne sa venujú vzdelávaniu a získavaniu profesijnej kvalifikácie, a tak logicky ako 25-ročné, keď štartujú, dajú prednosť presadiť sa vo svojej profesii. Reprodukcia a založenie rodiny sa odkladá na neskorší vek okolo tridsiatky alebo po nej. Tým pádom vzniká početná skupina žien, a to najmä v Prahe, kde dorástla generácia tridsaťročných žien, ktoré zdanlivo majú vyššiu životnú úroveň, než mali ich matky. Objektívne sú však na tom oveľa horšie, ako boli ich matky. Pretože tie mali v tridsiatke už väčšinou manžela, založenú rodinu a nejakú prácu, zatiaľ čo tieto tridsiatničky väčšinou nemajú ani manžela a často ani muža, s ktorým by vôbec raz mohli rodinu založiť. Takže to je tá moderná novodobá forma stresu, ktorá spôsobuje, že ženy sa správajú rizikovo pri zaobchádzaní so svojou sexualitou.
Čím je to správanie rizikové? A aké môže mať dôsledky na zdravie mladých žien?
Od 15 – 16 rokov žijú pohlavne, ale svoju reprodukčnú sústavu nepoužívajú na to, aby rodili deti, ale len na sexuálnu časť. To je, bohužiaľ, len predohra reprodukcie, je to len jedna z fáz reprodukcie. Ale aby telo zostalo zdravé, tak biológia nepočíta s tým, že budeme konzumovať len sexualitu a nebudeme sa rozmnožovať. To v prírode nie je obvyklé reprodukčné správanie. Z toho potom vyplýva celý rad porúch a chýb. Mohli by sme to prirovnať k zle používanému softvéru, ktorý môže zavíriť počítač. U žien zle používaný reprodukčný orgán môže po nejakom čase začať vykazovať odchýlky, ako sú endometrióza, syndróm polycystických ovárií a celý rad endokrinných porúch. Začne sa meniť kaskáda hormónov – od tej správnej kaskády, ktorá vedie cez progesterón a estrogén – znižuje sa hladina progesterónu. Namiesto toho sa vyrábajú stresové hormóny a zvyšuje sa testosterón a u niektorých žien aj prolaktín, čo je hormón, ktorý tiež stúpa v strese. Toto sa nabaľuje jedno na druhé, takže vo finále žena, ktorá má testosterón cez 2,5 jednoducho ťažko môže otehotnieť.
Zhovárala sa Renáta Krausová
Dieťa 4/2016
