„Už som ti stokrát hovorila, že to nemáš robiť!“ Známy refrén našich mám, ktorý aj my používame. Aj keď sme si hovorili, že to ja nikdy takto…
Keď sa narodí nový človiečik, jeho rečou je reč tela a reč lásky. Bábätká sú závislé od našej lásky a opatery. Je na nás, aby sme pochopili, čo dieťatko potrebuje. Je hladné? Je mu zima? Alebo teplo? Bolí ho bruško alebo je unavené? Alebo potrebuje cítiť moju blízkosť? Alebo všetko z toho, prípadne niečo celkom iné? Neverbálna zložka tvorí 70 až 80 percent komunikácie. Mimika, gestika, ale aj vycítenie nálady. Aká je to radosť, keď vám dieťatko (konečne) povie „mama“. Môj syn povedal ešte predtým „dada“. Naj kamoška sa volá Dada, tak som to nebrala osobne. ?
Rozmýšľali ste, ako sa vlastne človek naučí svoju materinskú reč? Určite inak, ako keď sa učíme „cudziu reč“. Nevieme použiť prekladový slovník, namemorovať sa slovíčka, naučiť sa gramatické poučky. Dieťa potrebuje pri sebe živého človeka, ktorý zmysluplne rečou sprevádza svoje konanie. Keď bábätko opatrujeme, ideme ho kŕmiť, prezliekať, umývať, je dobré mu hovoriť, čo s ním ideme robiť. Tak ako by ste dospelému človeku, ktorý potrebuje vašu pomoc, povedali: „Teraz ťa zdvihnem a oblečiem ti tričko.“ Alebo: „Idem ťa preložiť inde.“ Je to základná ľudská slušnosť a rešpekt, upozorniť ho na to, že s ním idem niečo robiť. Bábätkám môžete hovoriť aj: „Daj rúčku, oblečieme jeden rukáv, druhý rukáv, teraz zapneme gombíky.“ Takto majú deti celostný vnem. Vnímajú naše predstavy, konanie.
Môžeme si to predstaviť tak, že každé slovo, ktoré vyslovíme, sprevádza čosi ako mentálny obláčik toho, čo hovorím. Keď teda hovorím o veciach, ktoré sú tu a teraz, dieťa má oveľa lepšiu možnosť naučiť sa rozumieť a aj rozprávať.
Stále je viac porúch reči u malých detí. Rozprávame príliš rýchlo, „o ničom“, používame médiá (deťom chýba celostný vnem). Keď som pred 10 rokmi začínala pracovať v škôlke, deti s poruchami reči, výslovnosti a gramatiky boli v menšine. Dnes už väčšina detí potrebuje logopedickú intervenciu.
Na druhej strane, keď už dieťa rozpráva, nie je dobré komentovať všetko čo robí, opisovať to. Keď sa hrá, skáče, lozí, kreslí, keď sa sústreďuje na nejakú činnosť, komentovaním ho vyrušujeme a odvádzame jeho pozornosť. Potešme sa s ním, keď sa za nami príde pochváliť a podeliť sa s nami. „Pozri, mami, ako sa mi to podarilo.“ Môžeme to oceniť: „Áno, na to si určite hrdý, ako sa ti to podarilo. Teším sa s tebou.“
AKO SA DOHODNÚŤ S DIEŤAŤOM
Prečo už musím ísť do postele? Ja ešte nechcem ísť spať! Nebudem jesť polievku. Nechcem ísť von, chcem sa hrať doma. Nechcem ísť domov, ešte chcem byť na ihrisku… S krikom alebo bez, s hodením sa o zem alebo odutím sa. Ako vysvetliť malému dieťaťu, prečo to musí/nesmie?
Deti do 5 až 6 rokov používajú inú logiku ako my. Majú silnú vôľu a nie sú „zaťažené“ skúsenosťami, myslením a odhadom dôsledkov. Je neskoro večer a vaše dieťa ani za svet nechce ísť spať. Vaša perfektne správna a s láskou komunikovaná informácia: „Ale musíš ísť spinkať, lebo zajtra budeš unavená,“ nepadne na úrodnú pôdu. Nepomáha ani jej prehĺbenie: „Zajtra sa predsa chystáme na návštevu, tak sa potrebuješ vyspinkať, aby si vládala.“ Naopak, iba prehlbuje vašu frustráciu. Malé deti žijú tu a teraz. Teraz sa chcem hrať, zajtra je príliš abstraktný koncept a ktovie, či vôbec nastane. Navyše, zajtra nie je v žiadnom vzťahu k prítomnému momentu. Alebo – vonku je mínus 5 ˚C a sneh, ale dieťa trvá na tom že si oblečie plavky, lebo je na nich trblietavý jednorožec, obuje si sandáliky a dotvorí to pršiplášťom. Keď mu poviete: „Vonku je veľká zima, nemôžeš ísť takto,“ detskej logike to nedáva zmysel. Plavky s jednorožcom sú krásne a ono ich chce. Ako to súvisí s tým, že je vonku zima?
Raz sme našli v lese na zemi mŕtvu vranu. Deti sa okolo nej zhŕkli a pýtali sa, čo sa jej stalo. Povedala som im, že je mŕtva. Pochopiteľne, prišla nevyhnutná otázka: „A prečo je mŕtva?“ Čo by ste im povedali? Prečo je mŕtva? Bola stará, chorá, zmrzla (bolo to v zime) alebo, že neviete? V takýchto prípadoch je dobré chvíľku počkať, môžete napočítať v duchu do 10 alebo aj do 20. A naozaj sa našlo dieťa, ktoré malo odpoveď na otázku, prečo je vrana mŕtva: „No, lebo sa nehýbe.“ Dieťa v predškolskom veku sa len učí myslieť a príčinné súvislosti chápe inak ako my.
A ako to teda urobiť, aby sme dieťaťu nemuseli vysvetľovať, prečo aj dnes musí ísť spinkať? Veľmi pomáhajú rituály a rytmus dňa. Deti idú do postele každý deň napríklad okolo 20.00 h. Predchádza tomu niekoľko krokov, činností, ktoré sú potrebné, ako je napríklad osprchovanie sa, umývanie zubov, obliekanie do pyžamka. A tiež takých, ktoré sú príjemné – čítanie knižky alebo rozprávanie príbehu, pomojkanie sa, sfúknutie sviečky, modlitba, masáž nožičiek s levanduľovým olejčekom, čokoľvek, čo dieťaťu pomôže upokojiť sa, uvoľniť sa a cítiť sa milované.
Tieto každodenné činnosti na seba nadväzujú v známom slede. Dieťaťu tak dávajú možnosť orientovať sa v tom, čo sa deje a zároveň cítiť istotu, že svet je v poriadku. A nemusíme vysvetľovať, prečo to robíme, jednoducho u nás doma je to tak.
My dospelí musíme byť presvedčení, že pre dieťa je to dobré. Je na zodpovednosti rodičov, aby opakovane prehodnocovali, či to, čo s deťmi robia, je dobré pre deti i celú rodinu. O túto našu istotu a záujem sa dieťa dokáže vnútorne oprieť a prijať to, že v našej rodine je to tak. U babičky to zase môže byť inak, ale to je už iná téma. ?
ŠKRIATOČEK POMOCNÍČEK
Prechod, zmena z jednej činnosti na druhú je vždy výzvou. Jedna činnosť sa končí, druhá sa ešte nezačala, dieťa sa na chvíľu ocitá v neistote. Rituály – opakujúce sa veršíky či pesničky sú dobrou pomôckou, ako dieťa pripraviť na zmenu a ďalšiu činnosť.
Pre opakujúce sa činnosti, napríklad upratovanie, umývanie zúbkov a podobne, si môžeme vyrobiť „pomocníčka“. Bábku, ktorá bude sprevádzať dieťatko. Keď sa objaví škriatoček, ide sa upratovať. A škriatoček má malé rúčky, treba mu pomôcť odniesť veci na miesto. Alebo postavička, ktorá vyberie zubnú kefku a prinesie pyžamko. U nás v škôlke máme škriatkov – maňušky. So škriatkom Fridolínom vítam deti v rannom kruhu a lúčim sa s nimi v popoludňajšom kruhu. Každé sa s ním môže pozdraviť, podať mu rúčku a ak chce, povedať mu niečo. Niekedy aj Fridolín hovorí deťom veci (tak že mi ich pošušká do ucha), ktoré sú trošku nepríjemné – napríklad, že nám niekto pozhadzoval uteráčiky v kúpeľni. Alebo že sa nám stratila jedna papučka v šatni… Deťom takto môžem komunikovať veci, pri ktorých viem, že ich urobilo niektoré z nich, a to bez toho, žeby som musela niekoho obviňovať či vyšetrovať. A spravidla sa skôr či neskôr situácia zázračne vyrieši. Je úžasné pozorovať, ako deti žijú vo viacerých rovinách. Vo fantazijnej a zároveň v reálnej. Deti jasne vidia, že si Fridolínka navliekam na ruku. Ale aj tak pre nich mojím prostredníctvom ožije. Hovoria mu dôležité veci zo svojho sveta, objímajú ho a pusinkujú. Sú aj také deti, ktoré sa potrebujú ubezpečiť, že Fridolínko je len bábka, najmä ak ich doma vedú „realisticky“. Pravdaže je Fridolínko bábka, poviem im. A aj tieto detičky s úľavou potom Fridolínkovi podajú ruku a pozdravia sa s ním.
Každé dieťa túži po magickom svete (a my, mnohí dospelí tiež).
Maňušku škriatočka si veľmi jednoducho môžete urobiť aj vy doma. Pravdaže, môžete si aj bábku kúpiť, ale vlastnoručne s láskou vyrobená bude aj pre vás živšia a milovanejšia, čo budú potom vnímať aj deti. Podrobný návod na jej zhotovenie nájdete na mojej webovej stránke https://blankalichtnerova.sk.
SMRŤ, VZNIK SVETA, ZLO VO SVETE… A INÉ ŤAŽKÉ TÉMY
Čo je to smrť? Kam šla starká, keď zomrela? Mami, prečo sú teroristi? Bude vojna aj u nás? Prečo je Ježiško na kríži? Prečo je sused na vozíčku?
Ako vysvetlíte deťom hlboké, filozofické otázky života a smrti? Deti nepotrebujú vedecké vysvetlenia a abstraktné pojmy, tie iba vyvolajú ďalšiu sériu otázok „prečo“, alebo hlboké znepokojenie. Odpovede majú byť obrazné, vystihujúce podstatu, láskyplné a úprimné. Aký mám ja vzťah k zomieraniu a smrti? Je niečo po smrti? Ako vznikol svet? Prečo sa dejú aj zlé veci vo svete a ako sa k nim postaviť? Je dobré sa zaoberať týmito otázkami sama/sám v sebe a aj s partnerom/partnerkou, a to ešte predtým, ako za vami s nimi príde dieťa. A je aj úplne v poriadku povedať napríklad na technické veci, ktoré neviem, že neviem. Netuším, ako v skutočnosti funguje elektrina, a už vôbec to neviem vysvetliť dieťaťu. Dieťa porozumie takému vysvetleniu, ktoré je na úrovni toho, čo pozná zo svojho každodenného života, s čím má reálnu skutočnosť. Skúste si to, ako myšlienkovo-imaginačné cvičenie. Napríklad, prečo fúka vietor? Prečo svieti slnko? Prečo má babka vrásky? Pokúste sa vžiť do duše malého dieťaťa a hľadať.
Dieťa od nás, dospelých, potrebuje počuť: Ľúbim ťa, záleží mi na tebe, rozumiem ti. Ospravedlniť sa, ak som urobila chybu, nezvládla niečo. My sme jeho vzorom, jeho svetom. My sme prísľubom, že je tu niečo viac ako každodenná realita. A cesta k tomu, aby sme vyrástli do tohto ideálneho obrazu, do toho ako nás vidí malé dieťa, môže byť našou cestou osobného rozvoja.
Blanka Lichtnerová
Časopis Dieťa
Úvodné foto 123rf.com
Foto Fridolínka DA autorky
AKO HOVORIŤ S DIEŤAŤOM…
…v období vzdoru? Rozumie dieťa tomu, čo je to smrť? Ako pomôžeme deťom s rozvojom reči? Tieto a ďalšie otázky ku komunikácií s deťmi, či iné rodičovsko-pedagogické „záhady“ môžeme riešiť spoločne, dohodnite si osobné alebo on-line stretnutie. https://blankalichtnerova.sk
ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok