Ako deti trávia zážitky

Som presvedčená, že každému rodičovi záleží na tom, čo jeho dieťa zje. Ale ako je to s duševnou stravou? A máte aj vy v sebe „nestrávenú“ učiteľku zo základnej školy?

Prichádzam do škôlky, v šatni sú predškoláci, prezliekajú sa a idú von. „De-do-les! Dedoles! Dé-dó-les!…“ ozýva sa spoza skriniek. Nielen raz, nie dva razy, vlastne až dovtedy, kým ich vychovávateľka po chvíli nepreruší pesničkou, ktorou ich volá von.

Strih – scéna zo skupiny malých detí. Chlapček, čerstvo 3-ročný, v adaptačnom procese v škôlke. „Ja som zlý potápač!“ „Dobre Jurko (meno zmenené) a čo robí taký zlý potápač?“ A odpoveď? „Ja som zlý potápač.“ Jurko sa nehrá, iba opakuje, že je zlý potápač. Hovorí to často, každý deň, až ho aj ostatné deti začínajú volať „zlý potápač“. „Potápač určite vyhladol, poďme mu spolu niečo navariť,“ snažím sa jeho obraz potápača, ktorý vlastne nič nerobí, iba je zlý, priviesť do reality, ktorú môže trojročné dieťa poznať.

Jeden známy lekár a odborník na výživu nedávno vo svojej relácii povedal – váš tráviaci systém nie je pec, ktorá strávi, čokoľvek do nej hodíte.

AKO TO TEDA JE S TRÁVENÍM, TELESNÝM AJ DUŠEVNÝM?

Telesné trávenie sa vyvíja, dozrieva postupne. Podobne je to aj s duševným trávením, trávením vnemov, zážitkov, informácií, kontaktov s ľuďmi a vzťahov. Rozdiel je v tom, že telesné procesy a anatómiu príroda doviedla do dokonalosti, a ak ich nesabotujeme, človek do nich prirodzene dozreje. Duša je oproti telu ešte „nedokončená“ – ani my dospelí ešte nemáme plne vyvinutý duševný metabolický a imunitný systém.

Na to, aby sme vedeli prijaté jedlo stráviť, treba množstvo telesných procesov. V podstate musíme svet, ktorý do seba prijímame v podobe potravy, úplne prekonať, rozložiť, rozbiť, zbaviť jeho vlastností. Trávenie je celkom agresívny, aktívny proces. Keď jeme bielkoviny, napríklad v strukovinách, obilninách alebo mäse, nestávajú sa súčasťou nášho tela, to by vyvolalo búrlivú reakciu imunitného systému. Telo si ich úplne rozloží a vybuduje z nich vlastné bielkoviny. Určite ste už niečo čítali o transplantácii telesných orgánov, možno dokonca máte aj vlastnú skúsenosť. Liekmi sa vtedy potláča imunitná odpoveď organizmu, aby prijalo „cudziu“ časť tela.

Bábätká a malé deti majú telesný tráviaci systém, ktorý sa len postupne učí tráviť pozemskú potravu. Kým bolo dieťa v maminom brušku, potrava prechádzala „filtrom“ maminho tela. Aj dojčenie, ako najvhodnejšia potrava pre novorodencov a dojčiatka, je ešte svet, ktorý „prešiel mamou“. A keď dieťa začína jesť prvé príkrmy, často ich môžeme v plienke nájsť v takmer rovnakej podobe, ako do dieťaťa vstúpili. 😊 Keď dáte malému dojčiatku napríklad pyré z mrkvy a zje jej viac, môže sa karotén objaviť aj v žltkastom sfarbení pokožky. Telo si s ním ešte nevie poradiť a takmer bez zmeny sa ho snaží vylúčiť. Určite tiež viete, čo sa stane, keď aj my dospelí zjeme väčšie množstvo červenej repy (cvikly). 😊

Keď teda chceme pomocou stravy do seba prijať časť sveta, potrebujeme si ten svet privlastniť, premeniť ho svojimi silami a na to je potrebné, aby bol pre nás „stráviteľný“. Niektoré potraviny musia prejsť tepelnou úpravou, viac alebo menej aj mechanickou – minimálne žuvaním zubami. Aj samotné trávenie vyžaduje teplo, energiu.

Tráviace procesy, našťastie, naše telo vykonáva do značnej miery bez našej pozornosti. Na nás je, aké jedlo si vyberieme, a tiež, ako ho jeme, či v pravidelných intervaloch, či ho poriadne pohryzieme a premiešame so slinami. Ale už od prehltnutia je najlepšie, keď nám tráviaci systém nehlási nič. Keď trávenie bolí, hlási problém.

POZORNOSŤ JE TEPLO V PECI DUŠE

Aj vy máte ten (zlo)zvyk čítať si pri jedle? Alebo pozerať telku a pritom jesť? Ja som čítala celé detstvo, vždy a všade, keď sa dalo, aj pri jedle. Čo sa vtedy deje? Neuvedomujeme si celkom, čo vlastne jeme, ani koľko toho je. Ako keď pozeráte film a chrúmete čipsy – a zrazu je vrecúško prázdne. A všetci už dobre vieme, že to nie je zdravé. 😊

Všetko, čo zažívame, s čím sa stretávame, do nás vstupuje, vchádza do našej duše. Nie na všetko sa vieme rozpamätať, ale ono to tam aj tak je a pôsobí to na nás. A to, čo si nepamätáme, čo sme potlačili do podvedomia, lebo to bolo príliš silné, príliš tvrdé nato, aby sme to spracovali, na nás pôsobí najviac, a to práve preto, že o tom nevieme.

Čo robíme my dospelí, keď zažijeme niečo, čo nám ublížilo, niečo, čomu nerozumieme, čo nevieme prijať, čo nevieme stráviť? Premýšľame o tom, ešte lepšie je, keď máme niekoho, s kým sa o tom môžeme porozprávať. Často sa stačí iba vyrozprávať, pomenovať, čo sa stalo (samozrejme, niekedy treba urobiť aj viac). Dobrý priateľ alebo aj profesionálny counsellor (poradca), ktorý nás empaticky počúva, bez rád, kritiky a posudzovania, nám v tom môže veľmi pomôcť. Aj z vlastnej profesionálnej praxe viem, aké je nesmierne liečivé, keď má klient možnosť v bezpečnom prostredí vysloviť svoju pravdu a je pritom počutý, videný a pochopený. Koľko máme v sebe nestrávených rodičov, učiteľov a aj iných postáv? A nielen na terapiách.

Aj malé deti v škôlke to majú úplne rovnako. Keď zažívajú krivdu, sklamanie alebo bolesť a podarí sa mi byť s nimi tak, aby sa cítili pochopené a prijaté, viditeľne sa im uľaví a vedia sa vrátiť do hry. Svojou pozornosťou im pomôžem stráviť ich zážitok. Pozornosť, vedomie človeka je to teplo v peci duše.

KOĽKO VNEMOV ZVLÁDNE  STRÁVIŤ DIEŤA?

Bábätká a malé deti majú ešte nezrelý tráviaci systém. Telesný, ale aj duševný. Na vnemy reagujú okamžite, buď telesným pohybom, alebo slovne. Ide okolo veľké hlučné auto a dieťa to okamžite okomentuje: brm, brm. Vnem „preletí“ trávením. K vnemu pripojí pojem a tým môže vnem stráviť a vylúčiť.

Je dôležité uvedomiť si, že sme to my dospelí, kto je zodpovedný za zážitky a vnemy prichádzajúce k deťom. My musíme byť tým „filtrom“ a tým vedomím. Nie je na to univerzálny recept, pretože aj deti sú veľmi odlišné v tom, koľko vnemov je na ne ešte primerane a čo už je priveľa. Čo jedno dieťa zvláda ešte v pohode, iné rozruší a prestimuluje tak, že bude z toho vyčerpané a nervózne.

Dalo by sa povedať, že dieťa zvládne asi toľko vnemov, ku koľkým sa vie prirodzene dostať. Novorodenec potrebuje pokoj maminho náručia. S postupujúcim motorickým vývinom sa ruka v ruke rozvíja aj vedomie dieťaťa. Domácnosť, záhradka, blízke okolie, neskôr aj väčšie skupiny ľudí a výlety. Je dôležité, aby deti mali dostatok celostných vnemov a zážitkov, hlavne ľudskej blízkosti a prírody. Celostný zážitok je pre dieťa stráviteľnejší, prichádza úplný, prostredníctvom všetkých zmyslov.

Nedávno som bola na výlete. Za plotom sa ozývalo cenganie zvoncov a bľačanie oviec a kôz. Hrialo slnko, vo vzduchu voňala jar. Malé jahniatka veselo skákali, stádo sa pomaly presúvalo po ohradenej lúke, občas sa na nás cez plot pozrela zvedavá koza. Bolo to čarovné a ľudia idúci okolo sa pristavovali a tešili sa. Skúste si to predstaviť, precítiť, aké iné to je oproti filmu alebo hoci iba oproti obrázku v knižke, nebodaj karikatúre zvieraťa.

Zážitky „na živo“ sú hodnotnejšie. Sú pravdivé svojou úplnosťou a tým pre dieťa aj lepšie stráviteľné. Elektronické médiá sú v tomto ako „stará konzerva“. Chýba tam väčšina zmyslových vnemov, realita je zredukovaná na výrez obrazu a zvuk. A najmä tam chýba „ty“ – človek, ktorý by dieťa vnímal, ktorý by tu pre neho bol. Detské obrázkové knižky sú fajn. Najlepšie je, keď si ich môžeme pozerať spolu s dieťaťom, keď ho môžeme mať pritom na kolenách, rozprávať sa o tom, čo je na obrázkoch a deliť sa s ním o radosť zo spoločnej chvíle. A keď sa už tomu nedá vyhnúť a dieťa pozerá film, buďme pritom s ním a rozprávajme sa, zdieľajme to, čo vidíme, nenechajme ho osamelé.

DETI NEPOTREBUJÚ SILNÉ VNEMY

Úplne im stačí aj blízka lúka, park, ihrisko, pokojne aj každý deň to isté, pretože nikdy nie je také isté. Každý deň bude iné počasie, budú tam možno iné deti, možno príde psík, niekedy budú lietať motýle, inokedy nájdete lienku alebo slimáka. Zábavný park je fajn pre školákov, malé deti ho naozaj nepotrebujú. Aj tu platí, že menej je viac.

Čo sa dialo u detí v príkladoch z úvodu tohto článku? Predpokladám, že ani vám sa pred časom nepodarilo úplne uniknúť reklame na populárne ponožky… silný, výrazný rytmus, jednoduchosť nápevu (…), časté opakovanie. Je ťažké dostať to „z hlavy“. Rytmus nahrádza silu. Čokoľvek robíme pravidelne, rytmicky, opakovane, získava tak na sile. Keď má dieťa pravidelný rytmus dňa, rituály, pravidelnú stravu, je to oveľa ľahšie pre celú rodinu, veci sa, samozrejme, dejú tak, ako vždy. V minulosti by sme ako ľudia bez silne rytmického života a sviatkov, ako znakov plynutia času, ani neprežili. Vnem z reklamy sa teda deťom „natlačil“ do duše. Opakovaným spievaním sa ho pokúšajú vylúčiť zo seba, stráviť. Zdá sa, že reklama na ponožky bola ako vnem príliš silná a nestráviteľná, deťom sa z nej poriadne „grgalo“.

A náš malý „zlý potápač“? Prišli ste na to, čo sa mu stalo? Videli ste animovaný film Hľadá sa Nemo? Na začiatku je postava zlého potápača, ktorý zlikviduje Nemovu rodinu. To je pre 3-ročné dieťa naozaj silný obraz. Na svete nie je nič dôležitejšie ako mama a otec (a súrodenci), no a zlý potápač bol pre Jurka príliš. Pokúšal sa ho „stráviť“, ale nešlo mu to. Nevedel sa na neho hrať, pretože postava nebola reálna, ale prišla z médií, nebola v kontexte známeho života. Akoby ste Jurkovi dali namiesto obeda zjesť časopis. Tiež by ho tlačil v brušku. A stále je to ešte lepšie, ako keď namiesto „grgania“ nastane „zápcha“ (zámerne to prirovnávam k telesnému tráveniu) – keď sa dieťa uzavrie, o zážitkoch nehovorí, nehrá sa, pretože sú príliš ničivé, tak ich potlačí do podvedomia. Odtiaľ ale, žiaľ, pôsobia ďalej, ako obed, ktorý by ste mali v bruchu nestrávený od minulého týždňa.

Nechajme deťom možnosť hrať sa voľne, tzn. neinštruovane. Budú variť, upratovať, chodiť do školy či práce, šoférovať auto, starať sa o bábätká a zvieratká. Ale budú z nich aj mačičky, dúhové jednorožce či dinosaury. To, čo zažili, to, čo do nich ako zážitky vstúpilo, si privlastnia. V hre neopakujú mechanicky, čo zažili, hra je tvorivá, platia v nej vlastné pravidlá. Vtedy vidíme, ktoré vnemy „trávia“ a vytvárajú si v nich vlastnú realitu, vlastné svety – vlastné „duševné bielkoviny“. To je najvyšší stupeň životných procesov, umelecký čin tvorenia.

V posledných rokoch naberá na popularite tzv. mindfulness – umenie pozornosti. Je to otázkou sebarešpektu, dopriať si na veci čas, nerobiť multitasking a byť vedomím pri tom, čo robím. Tak sa s tým môžem naozaj spojiť, môžem to potom aj lepšie stráviť a dokonca aj oceniť. Vďačnosť za to, čo mám, je liečivou emóciou. Doprajme deťom aj sebe nenechať sa strhnúť rýchlou dobou a jej pokušeniami. Skúsme sa opakovane vracať k tomu, čo je podstatné – k láske a reálnym ľudským stretnutiam.

Blanka Lichtnerová

Foto 123rf.com

Viac článkov o výchove nájdete tu.

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.