Môže sa stať, že zodpovednosť za naše šťastie prenesieme na dieťa

Mnoho žien zažíva pri otehotnení nielen radosť a strach, ale aj úľavu. Počula som od viacerých, že im spadol pomyselný kameň zo srdca, pretože si tým splnili svoju spoločenskú povinnosť. Je dieťa skutočne povinnosťou, aby sme sa cítili potrebné, naplnené a aby náš život dostal zmysel?

Hoci si to nepriznáme, od detí očakávame, že nám budú dávať lásku, ktorá nám samým chýba. Už pri narodení nakladáme na ich plecia bremeno, aby nás urobili šťastnými, robili nám radosť a postarali sa o to, aby bol náš život krajším. Len čo dieťa objímeme a vybozkávame, a ono nás náhodou odstrčí, pretože práve maľuje obrázok, zabolí nás to a oboríme sa. Neváhame sa nahnevať a dieťaťu ukázať, ako nás ranilo. Má nás predsa ľúbiť na povel!

Mnohí si neuvedomujú, že toto nie je vyjadrenie lásky k dieťaťu. Keď sa nahneváme, ak nám dieťa neopätuje objatie či bozk, lásku nedávame, ale vyžadujeme. V tomto prípade sme my tá osoba, ktorá potrebuje, aby ju niekto miloval. To, čo považujeme za vyjadrenie lásky k dieťaťu, je v skutočnosti naša potreba, aby nás dieťa ľúbilo a spravilo nás šťastnými. Z dieťaťa sa často stáva iba nástroj, z ktorého rodič čerpá pocit vlastnej hodnoty. Akoby sa dieťa zrodilo a existovalo len preto, aby nám poskytlo pocit lásky a sebahodnotu.

Veľmi veľa ľudí nepociťuje potrebnú lásku k sebe, pretože ich rodičia neľúbili dostatočne, aby sa sami začali ľúbiť. Preto sa celý život naháňajú za láskou, existujú v nezdravých vzťahoch, aby potrebu lásky zaplnili inými, čo nakoniec vyžadujú od detí. Nedostatok lásky k sebe sa snažíme vyplniť láskou detí a zaplniť tú prázdnu dieru, ktorú sme sa mali naučiť (od rodičov) zapĺňať sami sebaúctou a láskou k sebe. Miesto toho vychovávame deti k tomu, že sú zodpovedné za naše šťastie a majú žiť život tak, aby urobili spokojnými nie seba, ale nás.

Chceme, aby deti vyrastali s týmto bremenom? Aby cítili, že sú vinné, ak nie sú ich rodičia šťastní? Nikto nie je zodpovedný za naše šťastie, len my sami. Chcieť od detí (aj od kohokoľvek iného), nech zaistia, aby sme boli v živote šťastní, nie je láska, ale sebectvo a, bohužiaľ, aj citové vydieranie. A za všetkým stoja korene výchovy, v ktorej sa z generácie na generáciu odovzdáva myšlienka, že žijeme preto, aby sme tešili rodičov. Musíme žiť svoj vlastný život, nie život rodičov; spraviť šťastnými seba, nie rodičov. Sme zodpovední len sami za seba. To, aký život žijú rodičia, či sú šťastní alebo nie, nie je naša zodpovednosť.

Nášmu životu by sme mali dať zmysel ešte predtým, ako privedieme na svet zázrak menom potomok. Naša existencia by mala mať zmysel aj bez dieťaťa, ktoré by nemalo slúžiť na to, aby nám ten zmysel dalo. Na dieťa by sme sa nemali obracať so žiadosťou, že je zodpovedné za naše šťastie. Dieťatko by sa malo zrodiť, aby sme ho ľúbili, nie preto, že nám samým chýba láska a náklonnosť, ktorú ho budeme nútiť naplniť.

Mgr. Mária Hanúsková
65. časť seriálu Môže sa stať…
Ilustrácia pixabay.com

Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.