2. príbeh: EPILEPTICKÉ ZÁCHVATY PO OČKOVANÍ

Skutočne vieme, kto sú tí antivax rodičia? Sú to naozaj len hlúpe bio matky, ktoré počúvajú iba Google doktora? Prinášame vám možnosť spoznať ich, oboznámiť sa s tým, čo týchto rodičov viedlo k odmietaniu očkovania.

V súvislosti s novelou zákona č. 355/2007, ktorá navrhuje zakázať prijímanie neočkovaných detí do škôlok nám do redakcie prúdia reakcie od rodičov. Áno, od rodičov neočkovaných detí – mladších, ktorých by sa úprava zákona dotkla, no i tých starších, ktorých príbehy tiež chcú rodičia zverejniť. Možno by ste ich mnohí nazvali antivaxermi, ktorí úmyselne ohrozujú vlastné i tie cudzie deti – vaše zaočkované deti alebo deti, ktoré nemohli byť očkované pre kontraindikáciu. Kým tak spravíte, prečítajte si ich príbehy, ktoré nám adresovali s prosbou o sprostredkovanie verejnosti. A možno, keď si ich prečítate, tak zistíte, že konajú len tak ako vy. Chránia svoje dieťa. Síce inak ako vy, ktorých životná skúsenosť nepriviedla k otázke, či môže očkovanie uškodiť… Čítajte a premýšľajte, po kom to vlastne naša väčšinová spoločnosť hádže kameňom… Pretože život je už taký, že sa človek ani nenazdá a tiež sa môže ocitnúť v situácii, ktorá z neho spraví terč kameňovania… Kameňovania za to, že chce chrániť vlastné dieťa…

Ako druhý uverejňujeme list mamy Tatiany. 

EPILEPTICKÉ ZÁCHVATY PO OČKOVANÍ

Keď sa nám v roku 2009 narodil syn, verila som lekárom a bez študovania sme ho dali očkovať: najprv v pôrodnici proti tuberkulóze (TBC), neskôr nasledovala prvá dávka hexavakcíny Infanrix hexa + vakcíny proti pneumokokom Prevenar. Po očkovaní proti TBC mal ako veľmi veľa detí dlho sa hojacu zahnisanú ranu. To však nebolo nič v porovnaní s tým, čo sa stalo 7 dní po prvej hexavakcíne.

Skončili sme na jednotke intenzívnej starostlivosti (JIS) s diagnózou generalizované atonické epileptické záchvaty, ktoré neskôr prešli do tonicko-klonických záchvatov. Stojíte nad postieľkou svojho 5-mesačného drobčeka, ktorým práve zmieta záchvat, dávajú mu kyslík, pretože celý modrie, už z kŕčov nevládze dýchať, rektálne mu podávajú diazepam, ktorý z neho po pár sekundách vystrelí von, tak podajú ďalší… Záchvat ustupuje, vyčerpaný drobec ani neotvorí oči, hneď zaspí… Po dvoch hodinách sa preberie a kolotoč sa zopakuje, znova a znova, a takto celé dva dni…

Malý je na infúziách. Pre záchvaty mu zakázali jesť, aby náhodou nevracal a nezadusil sa. Mne sa zo šoku a stresu prestalo tvoriť mlieko, aj keď som si ho stále odsávala. Nasadili mu antiepileptickú liečbu. Na tretí deň je to už lepšie, štvrtý deň mal len 3 záchvaty. Dovolili mi dojčiť, ale malý sa odmietal prisať. Piaty deň bez záchvatov a my uvoľňujeme miesto na JIS vážnejšiemu prípadu.

Dávajú nás na detské oddelenie a vraj: „Dávajte si pozor, je tu brušná viróza, s dieťaťom nevychádzajte z izby.“ Strávili sme tam zavretí ešte týždeň — už bez záchvatov. Domov nás pustili s antiepileptikami 2-krát denne a rektálnym diazepamom pre každý prípad. Dali nám odporúčanie: „Keby doma dostal záchvat, podajte mu diazepam a volajte záchranku.“ Vďaka za radu. A čo mám robiť dovtedy, kým príde záchranka, dieťa mi zatiaľ prestane dýchať, zmodrie ako v nemocnici?

Pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže… Tak sme si naštudovali oživovanie dojčiat a dúfali sme, že ho nebudeme potrebovať. Bez diazepamu sme sa z domu nepohli ďalší rok. Postup oživovania dojčaťa s obrázkami sme mali vylepený na chladničke, aby sme náhodou na niečo nezabudli.

Doma nasledovalo študovanie: Z čoho? Prečo? Odstránili sme mu z dosahu všetky hrajúce a blikajúce hračky, televízor sme zďaleka obchádzali a narazila som aj na ďalšiu možnú príčinu: očkovanie.

Pred druhou dávkou hexavakcíny volám neurologičke, že by to mohol mať z očkovania a čaká nás ďalšie. Predpísala diazepam na deň pred očkovaním a aj v deň očkovania. Takto nadopovaný a „upokojený“ dostal druhú dávku. Podotýkam, že záchvat mal naposledy v nemocnici a doma nič. Dve hodiny po druhej dávke hexavakcíny opäť dostal záchvat a hodinu na to znova – našťastie len taký slabší a hlavne dýchal.

Neurologička odporučila odklad očkovania do 3 rokov, no my sme vedeli, že končíme a viac do neho nikto nič nedostane. Potom mal ešte o pár mesiacov nejaké tiky hlavičkou do strany, ale nevedeli sme, či je to iná forma záchvatu alebo čo. Po Rivotrile (ktorý by som mu teraz už v žiadnom prípade nepodala) mu to prešlo.

Ďalšie študovanie nás úplne presvedčilo o správnosti nášho rozhodnutia a druhý syn (narodený v roku 2014) nie je očkovaný vôbec. V psychomotorickom vývoji o dva mesiace predbieha všetky tabuľky.

So starším synom sme boli na vyšetrení u jednej úžasnej nezaujatej neurologičky. Po prečítaní všetkých synových správ bola milo prekvapená, ako úžasne sa z toho dostal, aký je urozprávaný, šikovný, múdry na svoj vek. Takých prípadov ako je on — s postvakcinačnou encefalitídou — má veľa a rozhodne nie sú v takom dobrom stave. Náš syn za to vďačí nášmu rozhodnutiu prestať s očkovaním, ktoré mu spôsobovalo také problémy. Sme naozaj šťastní, že nemá žiadne vážnejšie trvalé následky. Je už vyše 4 roky bez záchvatov.

Čo ma ale veľmi mrzí, že je málo ľudí, ktorí sa poučia z cudzích chýb. Väčšina ľudí si myslí, že im sa to nestane. Áno, nemusí sa im to stať, ale keď sa to predsa len stane práve im, môže byť už neskoro… Rodičia, prosím vás, študujte predtým, než dáte svoje deti zaočkovať!

Tatiana

Ilustračné foto 123rf.com

Príbeh č. 1 od dia mamy Nely

Pozn. redakcie: Všetky uverejnené listy nám rodičia zaslali aj s priezviskom. Priezviská rodičov však nezverejňujeme. Od niektorých rodičov máme súhlas na poskytnutie plných mien v komunikácii s čelnými predstaviteľmi nášho štátu v otázke neprijímania neočkovaných detí do materských škôl. Mnohí z nich tieto listy už posielali poslancom NR SR v súvislosti s novelou zákona č. 355/2007.

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.