Zbláznila si sa?

Mala som 32 rokov, keď som rodine a známym oznámila, že s manželom čakáme bábätko.

Mama, otec, starká, sestra, kamarátky, kolegyne aj susedy, s ktorými sa sotva poznáme, len sa pozdravíme pri nastupovaní do výťahu a vystupovaní z výťahu, tí všetci mi gratulovali, keď sa mi pod šatami začalo črtať tehotenské bruško. „Veď bolo načase!“ pridali milú poznámočku príbuzní. Máme už na to predsa vek, máme byt, máme skvelú kariéru… Všetci sa tešili, držali nám palce, gratulovali, keď sa dcérka narodila.

Len čo začala chodiť po vlastných, začali sa ma ľudia čoraz častejšie vypytovať, kedy bude druhé. Mama, otec, starká, sestra, kamarátky, kolegyne, áno, aj tie susedy… Vraj dieťa potrebuje súrodenca. A ideálny je malý vekový rozdiel medzi deťmi, aby sa spolu zahrali. Nebudú tak otravovať a nebudú sa musieť s nimi hrať rodičia (čo je toto za argument nechápem dodnes). Výhodou je tiež to, že si odbijem všetko pri jednej materskej, nevynechám dlho z práce, neprídem o krásne rozbehnutú kariéru. A vôbec, až s druhým dieťaťom je rodina kompletná…

Napriek všetkým tým rečiam – alebo práve kvôli nim? – sme sa do toho s manželom príliš nehrnuli. Druhá dcérka sa narodila až 6 rokov po svojej staršej sestre. Medzitým som sa vrátila do práce, aby som zistila, že z kariéry mi nič neuniklo.

No a potom som sa do práce vrátila znovu. Mala som to šťastie, že dcérku hneď v troch rokoch vzali do škôlky. Tretie dieťa sme už neplánovali. Ťahá mi už na 43. rok života. Lenže človek mieni…

Keď som nedostala menštruáciu, aj som sa, veru, preľakla, či to už nebude predčasný prechod alebo dokonca rakovina. Vykľulo sa z toho tretie dieťa. Keď sme to oznámili rodine a známym, mama, otec (starká už, žiaľ, nežije), sestra, kamarátky a kolegyne zareagovali rovnako: „Zbláznila si sa?“ Susedy zatiaľ len vytriešťajú oči na moje rastúce bruško, ale myslia si asi to isté… Už som stará, na dnešnú dobu sú aj dve deti veľa, nieto ešte tri, veď splácame hypotéku, ako vyjdeme s peniazmi, mohli sme si spokojne žiť a teraz zase TOTO… Akoby to dieťa bolo dáke prekliatie. Hrozná choroba, ktorá vám otočí život o 180 stupňov. No strašné čosi!

Mám to dieťa zabiť len preto, že už mám takmer 43 rokov, dve deti a hypotéku na krku? Ľudia božekajú nad vyhodenými mačičkami, psíkmi v útulku, ale potrat ako riešenie sa mnohým zdá byť úplne v pohode. Lenže ja to dieťa milujem. A nepripadám si taká stará, že by som sa oň už nedokázala postarať. Áno, nebude to ľahké, aj uskromniť sa budeme musieť, ale očakávala by som od rodiny a kamarátok podporu, nie dýku do chrbta. Prosím vás, premýšľajte, kým nejakej tehotnej poviete: „Zbláznila si sa?“ Ďakujem.

Vaša bláznivá (ale šťastná) čitateľka

Dieťa 9/2015