Vanessa Andreotti: Podľa Indiánov úspech je byť dobrým starým rodičom | Dieťa.sk - Váš sprievodca svetom tehotenstva a rodičovstva

Vanessa Andreotti: Podľa Indiánov úspech je byť dobrým starým rodičom

Vanessa Andreotti: Podľa Indiánov úspech je byť dobrým starým rodičom

Profesorka Vanessa Andreotti je v akademickom svete unikátnym zjavom. Jej babička bola Peruánka, otec Nemec, manžel je severoamerický Indián.

Učila na strednej škole v amazonskom pralese, žila v komunite Maorov na Novom Zélande, pôsobila vo Fínsku, v USA, Veľkej Británii. Momentálne žije v Kanade. Jej pestrý život sa stal ideálnym základom pre vedeckú kariéru, v ktorej skúma vzťahy medzi bohatými a chudobnejšími krajinami a hľadá odpovede na otázku, ako vzdelávať mladých ľudí, aby dokázali čeliť výzvam globalizovaného sveta. Na Slovensko prišla na pozvanie Živice a Technickej univerzity vo Zvolene ako lektorka Sokratovho inštitútu.

Učili ste v amazonskom pralese, učíte aj na Slovensku či v západných krajinách. V čom sú deti z amazonského pralesa odlišné?

V súčasnosti učím najmä vysokoškolákov alebo učiteľov, nie deti na prvom stupni základnej školy, ako som učila počas svojej práce v Brazílii. Ale,  samozrejme, mám skúsenosti ako s deťmi zo Západu, tak s deťmi pôvodných obyvateľov povodia Amazonky. Deti na Západe majú už v ranom veku pomerne jasne vyhranený pocit vlastnej identity. Učia ich, aby vedeli, kto sú, akú majú cenu, majú naplánovanú budúcnosť. Učia sa, že hodnota života je v práci. Už menej ich ale učia o vzťahoch, o vzájomnej prepojenosti všetkých vecí. Keď si len pomyslíte, že v Amerike aj v laviciach sedia deti po jednom!

Deti v amazonskom pralese nepremýšľajú toľko do budúcna. Možno sú aj menej ochotné pracovať a učiť sa v škole. Omnoho citlivejšie ale vnímajú vzájomné vzťahy. Ak napríklad hrajú futbal a jedna strana vyhráva, často sa stáva, že najlepší hráč lepšieho tímu zmení dres a pridá sa k protivníkom, aby sa hra vyrovnala. Je to spravodlivé a podľa pravidiel? Nie je. Ale buduje to vzájomné vzťahy. Tento rozdiel môže súvisieť aj s tým, že deti v povodí Amazonky majú akosi prirodzene omnoho viac vzťahov. Nestarajú sa o ne  len otec a mama, ale celá veľká rodina: starí rodičia, strýkovia a tety, ale napríklad aj susedia. Majú omnoho intímnejší vzťah s počasím, prírodou, vetrom či stromami. Deti na Západe sa do školy dovezú autom, z bytu sa presunú do budovy školy. Obaja rodičia väčšinou pracujú a babičky sú ďaleko. Deti na Západe často nevidia pracovať svojich otcov rukami. Je jasné, že takýto prístup v deťoch buduje skôr pocit oddelenosti a identity než prepojenosti s ostatnými.

 

Aké hry sa tieto deti hrajú? A majú hračky? Aké riekanky a príbehy si rozprávajú?

Hračky, samozrejme, majú, ako všetky deti. Pravda, nemajú ich tak veľa a nie sú také sofistikované. Poznajú však veľmi veľa príbehov. Jeden z najznámejších príbehov národa Guaraní je o starej žene, ktorá prináša dážď svojím spevom. Prichádza ako cudzinka do dediny, či na kraj mesta a žiada o kukuričnú kašu. Ak dostane jedlo a nasýti sa, spokojne si pospevuje a na krajinu sa spustí životodarný dážď. Ak je ale odmietnutá, zaryto mlčí a v celej krajine nastane sucho. Aj takýmito príbehmi starí rodičia vychovávajú svoje vnučky a vnukov.

Mimochodom, môžem vám povedať jeden príbeh Čipevajanov, severoamerických Indiánov, ktorý pekne ilustruje úlohu starých rodičov pri výchove detí. Hovoria, že život človeka sa skladá zo štyroch vrchov. Na prvý vrch vám musí niekto pomôcť – to je vrch detstva. Druhý je vrchom odvahy – máte plno sily a temperamentu a hľadáte, kým ste. Tento vrch zdolávame v puberte. Tretí je vrch zodpovednosti – vašou úlohou pri zdolávaní tohto vrchu je prácou uživiť seba a svoju rodinu. To je vrch dospelých. A, napokon,  štvrtý – vrch múdrosti. Na ten stúpajú starí ľudia a jeho vrchol je v mrakoch. Je to ale veľmi vysoký vrch, čiže niekde cestou musia zahodiť telo, ktoré by im bolo priťažké na takto dlhej púti. To je smrť. Čo je ale na príbehu zaujímavé, je fakt, že na vrch detstva a vrch múdrosti sa ide po tom istom svahu. Čipevajanovia hovoria, že je úlohou dedkov a babičiek starať sa o deti. Dospelí totiž na to nemajú čas a tínedžeri trpezlivosť. Čipevajanovia tiež tvrdia, že cieľom života je stať sa dobrým starým rodičom. Nie mať úspech v práci alebo zarobiť, či mať veľkú moc. Úspešný je v živote ten, kto sa stal dobrým starým rodičom a vie deti okolo seba naučiť čo najviac o svete. Cítite ten rozdiel oproti Západu?

 

Ako vychovávajú svoje deti rodičia v prírodných komunitách?

Treba povedať, že prírodné národy sú veľmi rôznorodé a majú veľmi rôznorodé svetonázory. Neexistuje prakticky viera alebo pohľad na svet, ktoré by mali spoločné všetky prírodné národy. Niektoré z týchto komunít sa viac priblížili západným hodnotám, iné sa skôr snažia podržať tie svoje, ale vo všeobecnosti sú to veľmi rôznorodé spoločenstvá. A preto to, čo poviem, neplatí automaticky pre všetky prírodné národy na svete. Môžem hovoriť len o komunitách, s ktorými som sa osobne stretávala, či už preto, že ich členovia boli súčasťou mojej rodiny (babička bola Indiánka z kmeňa Guaraní, môj bývalý manžel je Indián z Kanady) alebo kvôli môjmu výskumu. Nemôžem ale hovoriť za ne, reprezentovať ich. Nie som ich vyslanec, nedali mi povolenie o nich rozprávať. A tak všetko, čo poviem, je len môj osobný názor. Predsa však považujem za dobré porozprávať vám, čo som sa naučila od Indiánov zo Severnej i Južnej Ameriky a od Maorov z Nového Zélandu o tom, čo to pre nich znamená mať dieťa a vychovávať ho.

Tieto spoločenstvá majú na deti úplne odlišný pohľad ako naša kultúra. Ich svetonázor totiž nie je antropocentrický a logocentrický. V strede ich sveta nestojí rozum a človek. Stredom ich sveta je zem, krajina a vzťahy so všetkými živými bytosťami.

Vanessa-Andreotti

Profesorka Vanessa Andreotti skúma vzťahy medzi bohatými a chudobnejšími krajinami a hľadá odpovede na otázku, ako vzdelávať mladých ľudí, aby dokázali čeliť výzvam globalizovaného sveta

(Foto Lukáš Surovčík)

 

Ako sa tento rozdiel vo svetonázore prejavuje vo výchove?

Keď sa na Západe narodí dieťa, rodičia sa na neho dívajú veľmi špecifickým spôsobom, ako na pokračovateľa ich rodu a ich samých. Dieťa dostalo život, ale dostalo s ním aj určitú záťaž a zodpovednosť: žiť podľa predstáv svojich rodičov a napĺňať ich víziu života. Prichádza hrať scenáre, ktoré napísali jeho rodičia. V kultúre Západu teda dávame dieťaťu dvojznačnú úlohu: na jednej strane má napĺňať predstavy spoločnosti a svojich rodičov, byť disciplinované a poslušné, na strane druhej má hľadať cestu k slobode a sebavyjadreniu. Bez originality stráca na cene. A do tretice, na Západe je dieťa situované do stredu nášho záujmu a do stredu nášho sveta. Rodičia a dieťa, nukleárna rodina, sú samostatnou jednotkou. Rodičia sú za dieťa úplne zodpovední a dieťa samo ľahko získa predstavu, a to najmä v dnešnej konzumnej spoločnosti, že svet sa točí okolo neho. Ako tak pozorujem ľudí okolo seba na Západe, mojich kamarátov, akoby pociťovali dokonca určitý druh viny za to, že priviedli dieťa na svet, a cítili povinnosť naplniť všetky jeho potreby. Boja sa dieťa nahnevať, boja sa spôsobiť mu nepohodlie. Boja sa sklamaní, ktoré dieťatko čakajú, a ktoré budú rovnakými sklamaniami, aké v minulosti zažili oni sami.

V prírodných komunitách sa dieťa vníma ako poklad, ktorý nám darovali naši predkovia. Je súčasťou veľkého tajomstva. Je to dar celej komunite. Tento dar ale nie je určený komunitou, dedinou, do ktorej sa narodilo, dokonca ani samotnými rodičmi. Pochádza zo sily, ktorá je za všetkými vecami. A preto je nutné dieťa bedlivo pozorovať, ako vyrastá a sledovať, aké dary si so sebou prinieslo od predkov. Prírodné komunity veria, že dvaja rodičia nestačia na to, aby dobre vychovali dieťa. Celá komunita, celá široká rodina má povinnosť ho vychovávať. Dieťa (ale ani dospelý) tiež nikdy nie je v týchto komunitách stredom vesmíru. Stredom vesmíru je krajina a vzťahy medzi ľuďmi a inými živými tvormi. Dieťa sa tak veľmi skoro naučí, že má povinnosti, a veľmi skoro sa naučí kolobehu dávania a prijímania. Naučí sa, že vzájomná pomoc je základom prežitia. Bez spolupráce niet prežitia.

Kým my rozprávame najmä o právach dieťaťa – že deti majú právo sa hrať, ísť do školy a podobne, prírodné komunity učia deti spolupráci, pomoci a zodpovednosti. Preto si myslia, že dieťa má tráviť čo najviac času medzi inými ľuďmi a inými živými tvormi, aby sa týmto vlastnostiam naučilo. Učia sa prácou so staršími deťmi i s dospelými a už batoľatá dostanú určité povinnosti pre komunitu. Samozrejme, sú to veľmi jednoduché povinnosti, ale už odmalička sa vychovávajú k pochopeniu vzájomného prepojenia v komunite. Vedia, že ich nedostatky a limity vyvážia prednosti niekoho iného. Naučia sa, že každý má chyby, každý je nedostatočný, a teda že ľudia obstoja len spolu. Komunita im tiež dáva najavo, že majú i jedinečné dary, ktoré sú pre ňu veľmi cenné. Nie sú ale rozhodne stredom sveta.

Severoamerickí Indiáni učia, že vzdelávať dieťa znamená pomôcť mu, aby sa v ďalekej budúcnosti stalo dobrým starým otcom alebo dobrou babičkou. A to nielen pre svoje vnúčatá, dokonca ani nie pre celú ľudskú komunitu, ale pre celý svet plný ľudí, zvierat, rastlín, duchov a iných síl. Predkovia darovali deťom talent a komunita má povinnosť tento talent objaviť a umožniť im stretávať sa s učiteľmi, ktorí ho dokážu rozvinúť.

Indianky-shutterstock_319497875

Aké sú teda hlavné rozdiely v západnej výchove a výchove v prírodných národoch?

Po prvé, na Západe veríme, že dieťa je oddelený jedinec s vlastným osudom. Prírodné komunity zdôrazňujú, že dieťa má už od narodenia množstvo vzťahov so širokou rodinou, komunitou, zemou, zvieratami, proste s celým svetom. Dôraz nie je na oddelenosť, ale na vzájomnosť. Po druhé, na Západe sú rodičia zodpovední za výchovu dieťaťa, kým v prírodných komunitách je za výchovu dieťaťa zodpovedná celá komunita. Dieťa sa musí integrovať do komunity. Po tretie, cieľ vzdelávania na Západe a v prírodných komunitách je odlišný. V západnej spoločnosti máme pocit, že musíme oddeliť deti od rodičov a zavrieť ich do školy, aby sme ich naučili myslieť. Pre prírodné komunity je vzdelávanie o žití v spoločenstve a zažívaní spoločenstva. Deti robia veci spoločne s dospelými, so starešinami a učia sa o svete tak, ako ho zažívajú.

Jeden starý Indián mi raz povedal: „Ako môžete očakávať od dieťaťa, že sa stane dospelým, keď ho strčíte do triedy, kde je mnoho detí a iba jeden dospelý učiteľ?“ Učiteľ predsa nemôže byť vzorom dospelého pre tridsať rozdielnych detí. Tieto komunity si nemyslia, že sa učíme tým, že nám niekto povie nejaké fakty a my o nich potom popremýšľame, ale že sa učíme žitím – integrovaním našich tiel, našej emocionality a nášho myslenia.

Po štvrté, na Západe buď do dieťaťa vtláčame nejakú identitu, alebo od neho očakávame, že si nejakú vytvorí. V prírodných komunitách to tak nie je. Talenty dieťaťa podľa nich prichádzajú od sily, ktorá je väčšia ako ľudské poznanie. Nepozná ju ani človek, ani dieťa. Komunita len postupne spoznáva, akým darom toto dieťa je, čo môže priniesť a v čom mu zas musí komunita pomáhať. To je veľmi odlišné od predstavy, že spoločnosť je agregátom silných individualít, ktoré spolu súťažia. Keď sa pozrieme napríklad na kanadskú spoločnosť, ktorej súčasťou som posledné roky, tínedžeri tu sú často úzkostní, depresívni a miera samovražednosti u nich stúpa. Sú skrátka stratení v otázkach, kým sú v tomto svete, akú majú úlohu. Cestou z tejto neistoty a bolesti je potom buď nejaká ideológia, ako napríklad fašizmus alebo konzumerizmus, keď sa snažia potlačiť svoju prirodzenú citlivosť pôžitkami či drogami.

 

Čo sa podľa vás môžeme naučiť od prírodných národov?

Nemôžeme žiť ako oni, neboli sme tak vychovávaní, ale aspoň môžeme uznať, že sa dá žiť inak, ako žijeme my. Ak teda naše spôsoby života a výchovy nefungujú, môžeme si dovoliť predstavovať si iné cesty, snívať o nich a skúšať ich. Ľudia z prírodných národov nemôžu riešiť naše problémy. Nie je fér to od nich žiadať, sú to naše problémy a my sa s nimi musíme vyrovnať. Ukazujú nám ale, že to ide aj inak, a preto nemáme prepadať pesimizmu a hľadať poučenie z našich minulých chýb, aby sme sa mohli na našu súčasnosť pozrieť inak. A robiť chyby nové.

Andreotti

Foto Lukáš Surovčík

 

Ako sa vám prednáša na Slovensku? Je tento región niečím špecifický?

Musím povedať, že veľmi dobre. Som tu na pozvanie Živice už asi piatykrát, posledné tri roky vediem workshopy v rámci Sokratovho inštitútu, kde mám tú česť pracovať s dvadsiatimi nadanými vysokoškolákmi. Aj keď každý rok je skupina trochu odlišná, sú veľmi vnímaví a otvorení konštruktívnej kritike. Dokážu sa pozrieť z iného uhla pohľadu na veci, ktoré by študenti v Kanade či USA vôbec nespochybňovali. Často cestujem po strednej Európe, napríklad po Česku a Slovinsku. Nasávam tu atmosféru, ktorá sa mi zdá byť veľmi podnetná a verím, že postkomunistické krajiny hrajú dôležitú úlohu pri kritike globálneho kapitalistického systému. Vďaka svojej unikátnej minulosti máte svet čo naučiť, verte si!

Za rozhovor ďakuje Ján Markoš

 

O autorovi

Podobné články

0 komentárov

Zatiaľ bez komentára!

Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok