Tajomstvo, ktoré ma ničí

Pred mesiacom som sa dozvedela najhoršiu správu v mojom živote. Prišla ku mne mama a oznámila mi, že má rakovinu a lekár jej dal 6 mesiacov života.

Ide o taký druh rakoviny a v takom štádiu, že jej navrhol len paliatívnu liečbu. Pre istotu zašla aj do nemocnice v inom meste, ale aj tamojší lekár len potvrdil slová svojho kolegu. Nedá sa nič robiť.

Prišlo to ako blesk z jasného neba. Mama sa cítila unavená, občas vracala, postupne výrazne schudla. Ale trvalo to len asi 2 až 3 mesiace. Potom bola týždeň v nemocnici a zrazu takáto diagnóza? Som zhrozená. Mám 3-ročného syna a len nedávno som sa dozvedela, že čakám druhé dieťatko. A neviem, či sa ho mama vôbec dožije…

Ale píšem pre niečo iné. Som jediná, komu mama prezradila, že čoskoro umrie a želá si, aby to tak aj zostalo. Povedala mi to preto, aby so mnou vyriešila nejaké záležitosti typu dedičstvo, závet, pohreb, veci do truhly, starostlivosť o otca, keď zostane sám… Nechce, aby som to niekomu prezradila a najmä nie otcovi či bratovi. Mňa toto desivé tajomstvo neskutočne zožiera. Myslím si, že otec má právo vedieť, čo sa deje. Myslím si, že by to mal vedieť. Teda vie, že mama má rakovinu, ale verí, že sa z toho dostane. Veď predsa berie lieky. A chodí k lekárom. On netuší, že sú to len lieky na zmiernenie bolestí a potláčanie príznakov posledného štádia rakoviny.

Nechcem prezradiť mamine tajomstvo, lebo som jej to sľúbila. Ale keď zomrie a otec sa dozvie, čo som vedela, ako sa mu budem môcť pozrieť do očí? A tiež bratovi? Otec pokojne ide s kamarátmi na týždeň na jachtu do Chorvátska a mamu necháva doma. Veď mu povedala, že sa už má lepšie a nech ide, nech si to len užije. Myslím si, že keby vedel, že zomiera, nikam by nešiel. Prial by si všetok čas, ktorý im ešte zostáva, stráviť s ňou. Som o tom presvedčená. Veľmi sa ľúbia, sú skvelý pár.

Stále mamu presviedčam, aby mu povedala pravdu. A bratovi tiež. Ale ona nechce. Vraj je to takto lepšie. Vraj by sa otec zbytočne trápil a ona ho nechce v posledné týždne svojho života vidieť utrápeného, uplakaného. Neviem, čo mám robiť. Či by som to nemala otcovi nejako naznačiť, ak nie priamo povedať? Niekedy premýšľam o tom, čo ak si to mama želá – aby som to prezradila ja, lebo ona nevedela, ako mu to povedať? Zbláznim sa z toho! Prosím, poraďte mi – nechcem mamu zradiť, no myslím si, že voči otcovi to nie je fér.

čitateľka

Milá čitateľka, bolo vám zverené veľké tajomstvo, ktoré so sebou nesie ťažobu smutnej informácie. Je veľmi náročné byť posledným nositeľom zlej správy. Mnohí iste zažili pocit, že keď sa dozvieme zlú správu, máme tendenciu odovzdať ju ďalej. Akoby šok, ktorý zažijú ďalší ľudia, odobral niečo z tej ťažoby z nás, akoby po odovzdaní zlej správy prišiel určitý druh úľavy. Toto vám nie je umožnené, lebo mama vám odovzdala „čierneho Petra“, ktorého nesmiete posunúť ďalej.  Pýtate sa, ako to prežiť?

Pomôcť môže, ak si v sebe preformulujete pocit ťažoby tajomstva na uvedomenie si, čo sa vám vlastne stalo. Boli ste vyvolená a poctená osobitnou dôverou vašej mamy. Vybrala si vás – na to sa skúste sústrediť. Vám vyjadrila jedno zo svojich posledných želaní a túžob. Počas týchto posledných mesiacov chce prežiť relatívne normálny život. Má právo sa rozhodnúť, ako to chce mať. Je možné, že sa nebude dať celý čas, čo jej zostáva, tajiť, že to je zlé a že smeruje ku koncu. Ale tie chvíle, keď je ešte schopná žiť „normálne“, chce mať po svojom.  Možno ide len o pár týždňov, ktoré si chce udržať ešte prirodzený vzťah, keď si otec – jej manžel dovolí ísť s kamarátmi na výlet alebo chce prežiť ešte vzťah, v ktorom sa budú vyskytovať aj bežné škriepky.  Asi v nej panuje obava, že keď sa tajomstvo prevalí, už nič nebude také ako predtým. Vo vzťahu bude opatrnosť, ohľaduplnosť až súcit. Potom jej už nikto nevynadá, každý bude ústretový… To sú veci, ktoré pripomínajú, že koniec je blízko. Ak ale všetci žijú svoj život, umožňuje jej to aspoň na okamihy nemyslieť na svoju konečnosť.

KEBY VEDELI…

Panuje vo vás obava, že ak tajomstvo uchováte, raz vám to otec a brat budú vyčítať. Áno, býva to prvá reakcia, prvá veta, ktorú zvyknú ľudia povedať niekomu, o kom zistia, že danou informáciou disponoval a neprezradil ju ďalej. Keď ale pominie prvý šok, často si uvedomia, že to bolo vlastne oslobodzujúce. Viete si predstaviť, čo by bolo inak, keby otec vedel…? Úprimne, ak by poprel všetky svoje záujmy, odsunul ich nabok a celú pozornosť by sústredil na mamu, keby sa celý život vašej rodiny zastavil – je to akoby všetci už len čakali na smrť… a asi toto nie je to, čo by vaša mama chcela.

Iste, možno mame a niekedy aj vám príde ľúto správanie iných. Možno si poviete, že keby vedeli, správali by sa inak, ale asi aj napriek tomu, je pre vašu mamu väčším ziskom tajomstvo. Vy ste „vyvolená“, ktorá s ňou môže o tom hovoriť. Môžete sa jej z času na čas, podľa situácie, pýtať, či ešte platí príkaz mlčať. Môže nastať zmena a ona bude chcieť prelomiť tajomstvo, ale nemalo by to byť motivované vašou túžbou. To, čo potrebuje asi viac, je blízkosť, možnosť aspoň raz za čas hovoriť o svojich strachoch. Je možné, že má tendenciu aj vás chrániť pred svojimi pocitmi. V tom prípade jej môžete ponúknuť, aby vyhľadala odbornú pomoc – počúvajúce ucho odborníka, ktorému  bude môcť bez obáv hovoriť o tom, čo prežíva, bez toho, že by sa musela obávať, či ho tým nezaťaží, nezraní.

NEPREMRHAJTE ČAS, KTORÝ ZOSTÁVA

Ťažoba, ktorú prežívate, je o vás. Je o vašom strachu o mamu, smútku z očakávanej straty. Keď príde chvíľa, že vás bude mučiť tento pocit, skúste sa sústrediť na to, čo je TU a TERAZ. Teraz tu je mama, zatiaľ relatívne bez závažnejších trápení a bolesti. Presmerujte vedome svoju pozornosť na to, čo sa teraz dá, na to, čo ešte môžete spolu zažiť – na smútok bude čas, keď raz odíde. Čas, ktorý vám s mamou zostáva, nemrhajte na jej presviedčanie, aby zverejnila svoje tajomstvo – to by pomohlo len vám (možno otcovi a bratovi). Vaša mama má právo byť možno aj trochu sebecká a manažovať si život tak, ako chce. Môžete byť maminým spojencom, keď sú ešte veci, ktoré chce zrealizovať. Buďte nápomocná v napĺňaní jej života.

Nech váš smútok nie je určujúcim činiteľom vášho správania vo vzťahu s mamou. Láska, empatia a „skutočný“ vzťah s mamou nech sú to, čo bude napĺňať tieto vzácne, i keď možno posledné vaše spoločné chvíle.

PhDr. Eva Černičková

Dieťa 9/2015