V marcovom čísle „Dieťaťa“ ma okrem iných veľmi zaujímavých článkov zaujal článok Zuby v tehotnosti a nedá mi, aby som nezareagovala, resp. nedoplnila ho o podľa mňa dôležité údaje. V mojej ambulancii o tom už 33 rokov podrobne rozprávam svojim pacientkam. Tu sa pokúsim aspoň v krátkosti....

Môj všedný deň sa začína ráno o 6.00 - 6.15 h. Vtedy sa zobudí môj 20-mesačný synček. Od 6.30 do 7.15 h musím stihnúť prvý ranný maratón - t. j. zobudiť 3 deti + raňajky, desiata, čaj a prebaliť malého. Mladším školákom ešte pre istotu skontrolovať tašky + stravné lístky. O pol ôsmej je u nás ranná špička a hádam najviac kriku za celý deň - jeden hľadá topánku, druhý čiapku atď. Samozrejme, že všetkým naraz treba ísť na WC. Až keď deti odídu do školy, mám chvíľu čas na seba. Raňajkujem spolu s malým. Doobeda musím stihnúť navariť, upratať, pustiť práčku a dať malého spať...

Už niekoľko rokov patrím k maximálne spokojným čitateľkám vášho časopisu Dieťa. Intenzita radosti z čítania Dieťaťa sa stupňuje s každou novou témou, ktorú smelo otvoríte, i keď niektorým slovenským čitateľkám môžu isté témy vyvolávať minimálne rumenec na lícach...

Opäť som chytila do rúk ďalšie číslo Dieťaťa a s chuťou som sa začítala, aby som sa dozvedela niečo pekné, zaujímavé a poučné zo „sveta“. Samozrejme, že moja drobná ratolesť spokojne spinká, pretože inak v bdelom stave mi vypĺňa každučkú sekundu môjho času. Vo februárovom čísle ma zaujal článok Polrok najväčších objavov, celkom rada som si zaspomínala na naše objavy, úspechy i neúspechy od narodenia až dodnes. Rozhodla som sa vám o nich čosi v krátkosti napísať, podeliť sa o radosť z nášho 10-mesačného chlapčeka, ktorý nám dá obom občas poriadne zabrať.

Náš malý Šmolko vždy stihne „okoštovať“, čo dobré píšete. Vyslobodila som mu z prštekov zvyšky článku z decembrového Dieťaťa o pani Kolníkovej a práve naň chcem reagovať.

Milá redakcia, je 12 hodín nočných a ja sadám k tomuto listu, lebo nemôžem zaspať. Po prečítaní ohlasu na článok s titulkom Nemáte právo súdiť nás, chcem reagovať...