V noci sa niekedy budím, to viete, budík biologických potrieb má u zdravých dospelých ľudí silu najsilnejšieho mechanického „zobudzovača“. Aj tejto noci som sa zobudil, otvorím oči, pozriem na plafón na svietiace čísla projekčných hodín. (Manželka ich kúpila asi pred dvoma týždňami, oceňujem ich prínos, nemusím sa načahovať na nočný stolík a zaostrovať zrak na náramkové hodinky, takto jednoducho ležiac na chrbte vidím, koľko mám ešte času na vyvaľovanie sa, podriemkavanie alebo hlboké zaspanie do času, keď sa budem musieť zdvihnúť s povzdychom muža v stredných rokoch a pripraviť sa na odchod do práce, nakoľko patrím k tým šťastnejším, ktorí prácu ešte majú.)...

Článok nie je sprístupnený, môžete si ho prečítať len v tlačenej verzii časopisu.

Rád by som Vám napísal krátky príspevok pre otcov a nepoznaný uhol pohľadu pre mamy. Som otec, ktorý nikdy nechcel byť otcom, a napriek tomu ním som. Rád to prijímam, aj keď…

Mám veľmi šikovnú manželku a ročnú dcérku. Evka vždy zarábala podstatne viac ako ja a jej príjem v rodine chýba. Keď som písal, že je šikovná, tak vás možno neprekvapí, že aj z tejto situácie našla východisko. Mňa to však šokovalo. Posiela ma na materskú! Nuž, keď mi nachystá Janku do kočiarika, tak sa s ňou veľmi rád poprechádzam. Pomáham ju i kúpať a večer ju ukladám spinkať. Pri pomyslení, že by som jej mal aj variť, prípadne prať či žehliť, zájsť s ňou do poradne na očkovanie a opatrovať ju v chorobe, ma obchádzajú mrákoty. Povedzte, môže toto všetko jeden muž zvládnuť? Stále Evke tvrdím, že peniaze nie sú všetko…

Dovoľujem si reagovať na sériu uverejnených článkov “Nechcem byť len žienka domáca!”. A to nielen na úvodný článok, ale aj na niektoré ďalšie, pričom reagovať budem ako muž, manžel, otec a predovšetkým ako človek, ktorý to vidí z druhej strany...