Ticho a spať! – zvykla som zakričať ešte aj smerom k detskej izbe, keď moje vtedy 10- a 8-ročné dcéry v čase, keď už mali dávno spať, neustále buntošili.
Vybiehali z izby na záchod, napiť sa, niečo sa ešte spýtať, posťažovať si, že ich ráno bolela hlava, no zabudli mi to povedať, alebo sa im pára obľúbený plyšák a treba ho zašiť. Viem, že v skutočnosti sa takto len uisťovali, že som doma, že za mnou môžu prísť, zisťovali, akú zábavu si rodičia užívajú, keď ich už zahnali do postele, a o čo ony prichádzajú. A niečo podobné robia aj bábätká – no keďže nevedia ešte chodiť ani rozprávať, toto všetko vyjadrujú svojím krikom a plačom.
Dlhých deväť mesiacov naše dieťa netušilo, čo je samota. Spokojne si hovkalo v našom brušku, sprevádzalo nás na každom kroku, počulo tlkot nášho srdca, vnímalo náš dych, cítilo emócie, počúvalo hlasy z vonkajšieho sveta. A odrazu od neho chceme, aby vydržalo samo v tmavej izbe, v tom širokánskom priestore a tichu. Nečudujme sa, že sa mu to vôbec nepáči.
1. RADA: DETI NAJLEPŠIE SPIA S RODIČMI
Možno sa to niektorým nebude páčiť, ale fakt je, že dieťa najlepšie spí vtedy, keď mu navodíte podobné podmienky, aké malo v brušku. Keď ho obklopuje vaša vôňa, cíti váš dych, vaše teplo. Ak máte doma nespavé dieťa, zatnite zuby, odložte všetko bokom a skúste ho uspávať tak, že si k nemu ľahnete. Keď ho presťahujete do svojej postele, bude spať najlepšie, aj vy sa potom budete menej budiť a nemusíte v noci pochodovať z izby do izby. Druhá možnosť je uspávať ho v jeho posteli v detskej izbe, a keď tvrdo zaspí, vy sa presuniete. Väčšina mám potvrdí, že ideálne je, keď svoj denný režim úplne prispôsobíte dieťaťu – to znamená, keď bude poobede spať, schrupnete si aj vy. Potom vám nebude robiť problém, keď vás bude dieťa v noci budiť. Budete oddýchnutá, vyspatá, žiadne nervy ani stres.
Čo ak ho priľahnem? Môže sa to stať – ak beriete drogy, silné lieky na spanie alebo popíjate alkohol. Ak nie, niet sa čoho báť. Váš mozog, aj keď spíte, je nastavený na dieťa. Vníma ho. Preto sa matky zobudia, keď bábätko čo i len otvorí oči. Jednoducho, vycítime, že je dieťa hore, kým oteckovia väčšinou pokojne chrápu, aj keď bábätko ziape tak, že už susedia búchajú na steny…
Čo ak ho z postele neskôr nedostanem? Nebude to ľahké, ale najneskôr pred nástupom do škôlky dieťaťu vysvetlite, že už bude „veľký škôlkar“, na čo je ono veľmi hrdé, že v škôlke bude poobede spávať samo a tak by to malo skúsiť aj doma. Ak ho vezmete do predajne nábytku, aby si svoju postieľku aj vybralo, dáte mu rozprávkové obliečky na perinky, obľúbeného plyšáka, určite dosiahnete minimálne to, že bude zaspávať u seba v izbičke (aj keď možno ešte nejaký čas budete musieť ležať vedľa neho) a 2- až 3-krát do týždňa v noci samo prepochoduje k vám do spálne. Čím bude staršie, tým bude nočných pochodov menej. Ak je vaše dieťa na vás príliš naviazané, možno sa spať samo naučí až s príchodom školy.
Čo ak je detí viac? Je pravdepodobné, že budete mať v posteli naraz 2 – 3 drobcov. Pre najstaršie dieťa prisuňte k manželskej posteli váľandu a vec je vyriešená. Hoci ak sú deti tri, pri zaspávaní sa možno budú hádať, kto bude pri vás. Ak nechcete do ich srdiečok zasiať semienko žiarlivosti, musíte byť spravodlivá – do kalendára naznačte, kedy je ktoré dieťa „tretie“, a teda leží pri súrodencovi, a nie pri vás. A nech sa striedajú po dňoch alebo poobede a večer. V každom prípade, keď už deti zaspia, bábätko od starších vždy oddeľte, lebo tie by ho na rozdiel od rodičov zaľahnúť mohli.
Keď deti nemajú rovnaký režim: Keď mladšie dieťa potrebuje spať a staršie nie, rozumne mu vysvetlite, že sa bude chvíľu hrať samo. Nechajte ho kresliť alebo ho vtiahnite do inej obľúbenej činnosti. Keď nič nepomáha, nechajte ho 15 minút, počas ktorých uspíte mladšieho súrodenca, pozerať rozprávku. Ideálne je, keď je dieťa v samostatnej izbičke, ale vidí na vás.
Vlastná skúsenosť: Kým boli deti malé, spávali so mnou v manželskej posteli a manžel mal pre seba celú detskú izbu. 🙂 Neskôr zaspávali vo svojich posteliach, ktoré boli postavené do L, ja som sedela uprostred pri ich hlavách, hrali sa mi s vlasmi a ešte som ich držala za ruky. Asi trikrát do roka som chodila na odblokovanie chrbtice a vlasy som si dala ostrihať nakrátko. Od škôlkárskych čias zaspávajú samy. Vedia, že keď zakričia, rodičia prídu. Občas sa v noci prídu presvedčiť, či sme v spálni, alebo sme im zdrhli a užívame si pohodový život niekde v Latinskej Amerike… A naučila som ich, že keď to inak nejde, tak nech teda v noci prídu k nám – ale bez slova nech sa šuchnú ku mne (len nech ma nikto nebudí!) a s vlastnou perinou (lebo inak kradnú moju). Staršia nechodí vôbec, mladšia iba výnimočne. Keď boli deti malé, snažila som sa ich režimy zladiť tak, aby aspoň poobede spali v rovnakom čase. Ak sa to dalo, spala som s nimi. Bezo mňa spali tak polhodinku, so mnou aj dve hodiny. Dnes na tie poobedňajšie spánky len slastne spomínam, najmä keď sa mi v práci pri počítači zíva. 🙂 Áno, upratané sme nemali a žehliť som s príchodom druhého dieťaťa tiež prestala – ale na to sa neumiera a neovplyvňuje to ani psychomotorický vývin detí.
2. RADA: NENECHAJTE DETI VYPLAKAŤ!
Ľudské mláďa sa rodí bezbranné. Príroda ho vyzbrojila plačom, aby kedykoľvek mohlo zavolať na rodičov. Tí ho ochránia, pritúlia, pomojkajú, upokoja, dávajú mu pocit istoty a bezpečia. Viete si predstaviť, čo to s ním robí, keď kričí, a nikto neprichádza? Akú úzkosť musí pociťovať? Ako sa musí cítiť, keď mu mama takto dáva najavo: „Nezaujímaš ma! Nepomôžem ti! Neobránim ťa! Nemilujem ťa!“ Áno, presne takto tomu dieťa rozumie. Preto najhoršia rada, akú vám kto môže dať, je: „Nechaj ho vyplakať, veď ono zaspí!“ Áno, zaspí. Pretože sa unaví, rezignuje, uvedomí si, že pomoc nepríde. Vedci v minulosti zistili, že deti z veľkých dojčenských ústavov časom úplne prestávali plakať – vedeli totiž, že sa teplej náruče nedovolajú.
Vlastná skúsenosť: Toto som nikdy neskúšala. Osobne mi je bližší zvuk zubárskej vŕtačky ako zúfalý plač vlastného dieťaťa.
3. RADA: MYSLITE NA BUDÚCNOSŤ
Keď to inak nejde a vaše dieťa sa nedá uspať v posteli, ani keď ležíte vedľa neho, skúste, čo zaberie – kočík, kolíska, spievanie uspávaniek. Najhoršie je, keď naučíte dieťa zaspávať na rukách, pochodujúc po izbe. Novorodenec váži od 3 do 5 kíl, ale do roka môže strojnásobiť svoju hmotnosť! Uspávanie ročného dieťaťa na rukách vám dá riadne zabrať. Ak sa to dá, radšej dieťa uspávajte tak, že budete pritom sedieť v hojdacom kresle. A vedzte, že nie každé dieťa chce zaspávať v tichu. Sú deti, ktoré upokojí hudba, zvuk rádia, alebo dokonca vysávača!
Vlastná skúsenosť: Mladšia dcéra mávala koliky, večer plakala aj tri hodiny. Zo zúfalstva som s ňou raz po izbe tancovala polku. Uspávala som ju v kočíku, hojdala v autosedačke. Kamarátka zase naložila dieťa do auta a jazdila okolo domu, kým zaspalo.
4. RADA: LEN ŽIADNY STRES
Dieťa je senzor. Presne vycíti vaše pocity. Keď ste napätá a nervózna, nečakajte, že bude pokojné a zaspí. V prvom rade sa upokojte vy. Pred spaním mu niečo pekné prečítajte, zaspievajte, porozprávajte rozprávku. Usmievajte sa naň, hlaďte ho po vláskoch. Užívajte si jeho blízkosť. Neznervózňujte sa tým, že ešte nespí a na vás pritom čaká nedovarené jedlo či nevyžehlená bielizeň. Dieťa to cíti, vaše napätie prejde naň a nezaspí.
Vlastná skúsenosť: Boli dni, keď moje deti zaspali do desiatich minút. Keď som však potrebovala večer robiť, alebo som sa chcela vytratiť na „psychohygienu“ ku kamarátke, uspávanie trvalo aj hodinu. Keď som si povedala, že o nič nejde, tak budem meškať, alebo prácu jednoducho nedokončím, tak zaspali rýchlejšie. A keď som bola nervózna, vyšla som na 5 minút na balkón, napočítala som do desať, vydýchala som sa, upokojila som sa tým, že mám dve krásne, zdravé deti – len sú nespavé – a hneď bolo lepšie. Ak máte nespavé dieťa, vrelo odporúčam jogu a meditácie. 🙂
5. RADA: VYBLÁZNIŤ A STÍŠIŤ
Ak chcete, aby deti dobre spali, doprajte im najskôr dostatok aktivít. S bábätkami komunikujte, ponúknite im pestrofarebné hrkálky na hranie či hrazdičky, keď už sú staršie, nechajte ich dosýta liezť po štyroch či rabovať hrnce v kuchynskej linke. Väčšie deti sa najlepšie vybláznia vonku – prechádzka v lese, detské ihrisko, trojkolka…
Vlastná skúsenosť: Keď dieťa nechcelo spať, aj tak som zatiahla závesy, ľahla som si a muselo ležať aj ono. Mohlo si však do postele vziať hračku a tíško sa hrať, aby ma nezobudilo. Nemohlo však vyliezť z postele. Lenže koho by bavilo hrať sa v prítmí na posteli s jednou hračkou vedľa „mŕtvoly“? Veľmi rýchlo tvrdo zaspalo. 🙂
Monika Bothová
Dieťa
Shutterstock
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok